ROZHOVOR Fredy Aiysi: „V živote som nevypil ani kvapku alkoholu.“

Na Slovensku ste začínali s karate, keď bolo ešte doslova v plienkach... Ako a kde ste sa k nemu dostali?

Inšpiroval ma seriál v rakúskej televízii  – Kung fu, potom sa dostal ten seriál aj k nám. Začiatok príbehu sa odohrával v budhistickom chráme. V mojej, vtedy dvanásťročnej hlave, som si vytvoril ďalší príbeh, že kto je  budhista, je dobrý aj v cvičení karate a kung fu. Veľmi ma táto téma priťahovala, tak som sa snažil dostať k čo najviac materiálom, hoci nebol internet, o to to bolo ťažšie.

Mama rešpektovala tieto vaše netradičné  záujmy?

Dokonca mi sama zohnala knihu o budhizme, kde bol celý Budhov príbeh, vysvetlenie, o čom to celé je. Vybral som si z toho dostupné veci, ktoré som v tom veku dokázal pochopiť. Vždy ma podporovala. Nesmiala sa mi ani vtedy, keď som chodil zahalený do žltej plachty, že som už teda budhista (Úsmev). Samozrejme, bola to skôr hra dieťaťa, ale pritiahol som k sebe potom veci okolo toho. Mal som trénera a jeho žena cvičila jogu už vtedy, tak sa ku mne dostali cviky ako strečing, naťahovanie tela a relaxácia týmto spôsobom. Keď som mal 15 rokov, podarilo sa mi s mamou na devízový prísľub dostať trikrát do Rakúska, kde som narazil na skupinku Hare Krišna, rozdávali na ulici jedlo a knihy. Mne dali jednu v češtine a tá veľmi ovplyvnila a dodnes ovplyvňuje môj život. Potom som sa dostal k duševným princípom jogy a celého toho učenia. Hovorím, čo človek v živote priťahuje, to k nemu aj prichádza.

V karate máte za sebou svetové úspechy, 5-násobný majster sveta, tuším 3-násobný majster Európy a doma 7-násobný majster Slovenska.

Samozrejme, keď niečo milujete a venujete sa tomu, dostavia sa aj úspechy. Keď sa otvorili hranice, mohlo sa cestovať a naozaj som mal obdobie rokov, kedy som veľa času strávil na cestách za poznaním. Stretával som ľudí, jeden mi dal jednu knižku, ďalší druhú, moja knižnica i myslenie získavali nové informácie. Cestoval som do Orientu, na západ, učil sa.

Vnímali vás pozitívne ako mama aj spolužiaci a učitelia?

Vnímali ma celkovo inak, nakoľko som mulat, takže už som bol „iný“. Na strednej škole som bol skôr pacifista, čo bolo tiež neobvyklé, neskôr na vojenčine som sa stal vegetariánom, nikdy som nevypil ani kvapku alkoholu, netuším, ako chutí. Nestretol som sa však nikdy s odsudzovaním alebo posmeškami, skôr s rešpektom, občas počudovaním,  prípadne sa objavil úsmev.

Počas vojenskej základnej služby nebolo zrejme celkom jednoduché  stať sa vegetariánom, keď ste tam mali prepísanú pravidelnú stravu?

Celé to spustila taká malá prefotená a preložená  brožúrka Šrí Išopanišád, ktorú som si prečítal a povedal som si už nikdy nebudem jesť mäso. Stravu sme tam mali zaujímavú,  no uskromnil som sa,  jedol som skôr prílohy ako ryžu, zemiaky. Keď som prišiel domov, bolo to ľahšie a bol som taký rozhodnutý, nadšený a presvedčený, že to chcem, že mi to nerobilo vôbec žiadne ťažkosti. Ak to niekto naozaj robí z presvedčenia, a nie ako módny hit, alebo preto, aby bol zaujímavý, tak to má v hlave vysporiadané a nevidí žiaden problém. Moja matka je normálne mäso a mne to neprekáža, tak isto ako neprekáža jej, že som vegetarián.

Ako vám napadlo ani neochutnať alkohol, mladí ľudia predsa skúšajú?

Vyplynulo to z literatúry, ktorú som čítal. Ešte ako mladý chlapec som si prisahal, že nikdy nebudem piť alkohol a darí sa mi to dodržiavať dodnes.

Myšlienku založiť si vlastnú školu vznikla kde a ako?

V roku 2006 som bol v New Yorku, kde ma moji známi pozvali na jogu, ja že super, poznám to – teda myslel som si. Tam som len otváral oči. Poznal som jogu skôr statickú, ponímanú relaxačne, a tu sa mi otvorili úplne iné obzory aj v rámci hudobného sprievodu, pohybov, úplne nové veci. Široká škála pohybov, ktoré som predtým nepoznal, domov som sa vrátil s plným kufrom DVD, ktoré som študoval. Joga je aj prevencia, nielen o tom, že začnem cvičiť, až keď mám problém.  S mojimi tanečníkmi Fredy Dance Group sme postupne skúšali, cvičili. Jednej noci som po Bratislave vylepil plagáty, že začínam učiť jogu a nečakal som nejakú veľkú odozvu, ale prišiel od ľudí taký obrovský záujem, že ma to samého šokovalo. Začínal som hodinou a napokon vzniklo jogové centrum, drží ma to dodnes a som rád, že na Slovensku som sa zaradil k priekopníkom jogy.

V súčasnosti zaznamenávate stúpajúci trend záujmu o jogu, meditovanie, relaxáciu na duchovnej báze?

Keď som začínal, trend o sebapoznávanie, zdravší a duchovnejší spôsob života rástol naozaj prudko. Teraz, zrejme aj pandémiou, je akoby ustálenie, predsa len ľudia sa báli stretávať v skupinách a podobne. Už to nie je senzácia, možno aj internet pomáha, ale na strane druhej internet to celé akoby aj dehonestoval. Ľudia majú tendencie predvádzať sa, čo dokážu v rámci jogy, a potom to stráca pôvodnú myšlienku a cieľ. Možno je toho už aj veľa a ľudia vidia dievčatá slabo oblečené v rôznych pozíciách, rovnako muži niekedy v nepredstaviteľných pozíciách, takže niekedy to pomáha, ale viem si predstaviť, že aj znechucuje.

Vaša dcéra sa vybrala vašou cestou...

Áno, ani ona v živote neokúsila alkohol a dokonca neochutnala ani mäso, má to z oboch strán, lebo aj jej matka je vegetariánka. Ale neprekážalo by mi, keby sa venovala iným veciam a jedla mäso, no mám radosť, že si vybrala túto cestu. Mám veľa priateľov, ktorí si aj vypijú, aj sa najedia poriadne mäsa, ale tolerujem to, neprekáža mi to a nesnažím sa ich prevychovávať. Toto je cesta, ktorú si musí každý zvoliť sám, aj keď samozrejme vplyv ľudí dokáže zmeniť myslenie tých druhých.

Začať napríklad s jogou alebo venovať pozornosť duši a telu je úplne najlepšie čo najskôr, predsa však má to vekové obmedzenie. Kedy už nemá zmysel začať?

Aj tu platí – nikdy nie je neskoro, i keď  čím skôr človek začne, tým je to lepšie. Ľudia očakávajú od jogy zázraky a ona ich dokáže robiť, ale je to dlhá cesta. Nie je to len tak, že naučím sa jeden cvik a odbúra mi stres a neduhy, ale záleží od samotného človeka, koľko viery a času venuje joge, potom sa dostavia aj výsledky.

V akej ste aktuálnej kondícii? Trúfli by ste si napríklad na súťaž v karate?

Neskromne musím povedať, že áno, ale iba fyzicky, pretože mentálne mi je slovo súťaž už doslova odporné (Smiech). Aj svojich žiakov vediem k tomu, že  to nie je o súťaži,  ale špirála, ktorou sa posúvame stále hore, k sebe.

Mohlo by vás zaujímať: sem vložiť Walachovú

Pôsobíte veľmi pohodovo a vyrovnane. Dokáže vás niečo rozčúliť, vyhodiť z rytmu?

Keby to nebolo tak, nebol by som človekom, ale robotom, ktorým všetko len tak prechádza, bez emócií. Hnev je náhodou výborný, ale treba vedieť mať správny pohľad a vedieť vyhodnotiť, kde a na koho ten hnev obrátiť, a ako sa vysporiadať s emóciami. To je cesta, ale pre mňa by cesta bez hnevu nebola tá pravá. Posledný rok a pol prišli nové pocity  s novou dobou, ktorá priniesla pandémiu, strach a v niektorých prípadoch aj vyostrila ľudskú hlúposť, takže toto ma niekedy vie vytočiť. 

Máme čas uvoľňovania opatrení, čo vás čaká?

Posledné mesiace ma priviedli do stavu, kedy si nerobím dlhodobé plány, lebo situácia nás presvedčila, že my môžeme plánovať, ale.... takže žijem prítomnosťou, neočakávam žiadne veci od budúcnosti, zintenzívňujem svoj vzťah s prepojením s prírodou.  Momentálne sedím v záhrade, preciťujem slnečné lúče, ktoré hrejú cez konáre stromov, a teším sa z toho. Čo prinesie budúcnosť, uvidíme.