Vo februári uplynulo 23 rokov, kedy si Ivan Bella k povolaniu stíhací pilot pripísal aj profesiu kozmonauta. Zatiaľ prvý a jediný slovenský kozmonaut oslávil 57. narodeniny. Stále je spoločenský, šarmantný a vyhľadávaný krstný otec.
Do histórie ste sa zapísali ako prvý a zatiaľ jediný kozmonaut našej republiky. Ako sa vám s tým žije?
Slovenský jediný, hoci naša krv vo vesmíre už bola v podobe Eugenea Andrewa „Gene“ Cernana, ktorý bol americkým astronautom, ale po otcovi Slovák a po matke Čech alebo Vladimír Remek.
Žiť ako prvý kozmonaut je na jednej strane úžasné, na strane druhej veľmi zložité. Ako jediný sa nemá s kým podeliť o radosti z toho vyplývajúce. Môj život i život mojej rodiny sa otočil naruby, z anonymného človeka sa stala verejne známa osoba, ktorá hlavne v začiatkoch vyvolávala rozruch, kdekoľvek sa objavila. Ľudia sa začali inak správať k mojim rodičom, deťom, no výrazná zmena.
Poznačilo vás to nejakým spôsobom, prešli ste tvrdým výcvikom?
Záleží, v akom slova zmysle. Naraz som mal málo času na všetko, pretože primárne som bol zamestnaný ako profesionálny vojak Ozbrojených síl Slovenskej republiky.
Po skončení pracovnej doby, keď normálny človek ide domov, aby sa venoval rodine a svojim koníčkom, ja som vyrážal na besedy, prednášky, spoločenské aktivity, rozhovory do médií a podobne. Deti vyrástli bez môjho zásadného vplyvu a pričinenia, všetka ťarcha domácnosti bola na pleciach manželky. Len jej trpezlivosť a tolerantnosť spôsobili, že sme tam, kde sme.
Ako si spomínate na časy, keď prišla ponuka, že poletíte do vesmíru?
Ten proces bol pomerne dlhý, pretože v roku 1997 sa medzi slovenskou a ruskou vládou uzatvorila dohoda, že v rámci deblokácie ruského dlhu voči nám sa vyčlení 20 miliónov na vyškolenie človeka, ktorý poletí do vesmíru. Vtedy nik netušil, kto to bude. Potom rozhodli, že sa môžu prihlásiť piloti, ktorí lietali na nadzvukových lietadlách a prihlásilo sa nás 28.
Udalosti naberali rýchly spád, prechádzali sme vyše stovkou lekárskych, zdravotných, psychologických a iných testov, pomaly sa zužoval okruh účastníkov, až sme zostali štyria. Boli sme vyslaní do Hviezdneho mestečka, kde sme absolvovali ďalšiu sériu vyšetrení a testov, ktoré nebolo možné vykonať na Slovensku, pretože tu neboli ani kapacity, ani prístroje.
Ostali sme dvaja na neštandardný výcvik a napokon sa stanovila prvá posádka, ktorá sa bude pripravovať priamo na let do vesmíru a jej členom som sa stal ja. Michal Fulier sa stal členom druhej náhradnej posádky. To však nič neznamenalo, pretože posledné definitívne rozhodnutie, kto poletí, padlo dva dni pred štartom. Napokon komisia rozhodla, že poletí posádka číslo jeden, ktorej som bol členom. Bola prioritne pripravovaná na let.
Kedy sa vám viac triasli kolená – keď ste sa dozvedeli, že poletíte, alebo keď ste už nastupovali do rakety?
Tam je to veľmi dobre vymyslené, že na strach niet času. Boli skôr obavy, ani nie že sa niečo stane, pretože ako pilot nadzvukových lietadiel sa človek naučí s určitou formou rizika žiť.
Pohybuje sa v obrovských rýchlostiach vo veľkých i malých výškach, lieta na lietadlách, ktoré sú staršie ako pilot, človek sa naučí žiť so zubatou na krídle, ako hovoríme. Jediné obavy boli, či dokážem naplniť všetky úlohy a očakávania, ktoré boli predo mňa postavené, aby som sa mohol so vztýčenou hlavou vrátiť domov a smelo pozrieť všetkým do očí.
Bolo aj také, že ste nemohli nejaký čas uveriť – naozaj som tam bol dal som to?
Nie, to určite nie, bol som sklamaný, že to tak rýchlo ubehlo, lebo človek sa dlho, dlho pripravuje, zrazu osem dní ubehne ako voda, a človek je zase naspäť na Zemi. Na druhej strane som bol hrdý, že som mohol nahlásiť, že úlohy, ktoré Slovenská republika pre tento len stanovila, boli naplnené.
Žijete v tejto sfére, poznáte problémy letectva, kozmonautiky. Prečo nemáte nasledovníka?
Naša republika mojou cestou ukončila prípravy letových posádok. Treba si uvedomiť, že mierové využívanie vesmíru a jeho výskum sa nezačal mojím letom a ani ním nekončí. Všetko sa začalo ešte v období Interkozmosu ešte v bývalom Československu, keď sa pripravoval Vladimír Remek, od tej doby naši vedci, inžinieri technici výskumné ústavy, vzdelávacie ústavy veľmi aktívne pôsobia v tejto oblasti.
Majú vo svete veľmi vysoké hodnotenia, jediným problémom, ktorý sme nedotiahli, je, že sme po mojom lete nevyužili vlnu, na ktorej sme sa viezli, tú eufóriu a nezačali sme to riešiť nejakým spôsobom inštitucionálne. Nevytvorili sme kozmickú agentúru alebo kozmickú kanceláriu, ktorá by využila kontakty, ktoré sme získali a Slovenská republika mohla byť oveľa intenzívnejšie zaangažovaná do kozmických programov.
Chýba centrálny riadiaci koordinačný orgán, ktorý by riadil smerom dovnútra, ale aj smerom von, ako Európska kozmická agentúra alebo Ruská kozmická agentúra. Trochu sme zaspali, ale v súčasnosti sa už robia kroky, aby sa Slovenská republika stala plnohodnotným členom Európskej kozmickej agentúry. Na to je však potrebné vytvoriť infraštruktúru, v čom výrazne zaostávame napríklad za susednou Českou republikou a ostatnými agentúrami.
Veď ani Česi nemali ďalšieho „Remeka“.
Nemali, ale sú plnohodnotnými členmi Európskej kozmickej agentúry a sú v tejto oblasti aktívni, veľmi im to pomohlo v rozvoji vyššej vzdelanosti zapojenia sa do hight technológií, či už vývoja alebo samotnej výroby.
Aké sú vaše vzťahy s pánom Remekom?
Sme priatelia, aj počas našej prípravy pôsobil v Moskve. Keď sme pred dvoma rokmi oslavovali 20. výročie môjho letu, bol jeden z prítomných kozmonautov.
Hovoríte o kozmonautike s nadšením, ale čo vás baví okrem nej?
Ako som spomínal, času je veľmi málo, dnešný deň je dôkazom toho, že záujem o moju osobu neupadá, aj keď od môjho letu uplynulo pomaly 23 rokov. Bolo to „lepšie“ počas pandémie, nefungovali školy, besedy, prednášky. Mojimi koníčkami boli odmalička šport a hudba.
Na šport nie je čas, so zveličením hovorím, že môj let sa uskutočnil pred pätnástimi kilami. Rád by som sa k nemu vrátil. Víkendy mi zaberá hlavne chalupárčenie, to ma veľmi baví. Na starej, takmer storočnej chalupe, je stále čo robiť, najmä ak je k nej aj veľký pozemok. Občas si zahrám na gitare a teraz si robím potápačský kurz, pretože sa potápam už dlhšie, ale chcem mať na to papiere.
Aká hudba vás oslovuje?
Folk a country, pretože to patrí ku gitare. V aute si púšťam akúkoľvek hudbu, ktorá ma dokáže udržať bdelého, aby som za volantom nezaspal.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies