ROZHOVOR Kristýna Peštová o tom, čo chýba umeniu a za čo by zaplatila prostitútke

Kristýna Peštová je aktivistkou v boji za inklúziu v školách, spoluzakladateľkou občianskeho združenia Inklucity. Je autorkou dvoch detektívnych noviel a zbierky poézie. Aktuálne pôsobí v spoločnosti Petit Press ako redaktorka regionálnych novín.

Čím si chcela byť, keď si bola malá? 

Už ako malé dieťa som túžila byť novinárkou. Dnes už viem, že slovné spojenie „nejde to“, by mal každý človek vyradiť zo svoj ho slovníka. Ak niečo chceš a ideš za tým, dokážeš to! 

Čo bolo impulzom, že si si povedala, teraz napíšem báseň? 

Prvým impulzom na napísanie básne bolo úmrtie v rodine. Môj otec ma motivoval k poézii už na prvom stupni ZŠ. Hlbšie som sa začala poézii venovať, keď som mala približne 13 rokov. Riešila som cez ňu svoje traumy a bolesti. 

Získala si ťa viac poézia alebo próza?  

Jednoznačne poézia. Je to pre mňa iná dimenzia. Ale blízko mám aj k próze.

Čo ti chýba na Slovensku, ak hovoríme o podpore začínajúcich autorov? 

Na Slovensku je veľmi malá podpora začínajúcich autorov. Ťažké je už len stať sa začínajúcim autorom. Pretože písať môže hocikto, ťažšie je nájsť vydavateľa, reklamu, správne pole pôsobnosti a v neposlednom rade pri tom zostať v realite. Určite chýba niekto, kto sa ujme začínajúcich talentovaných ľudí. K propagácii a šíreniu diela a talentu samozrejme treba financie. Na SK síce máme Fond podpory umenia, ale chýba osveta, vedia „začínajúci autori“ ako si podať žiadosť o grant? Som presvedčená, že 90 percent z nich nie. Určite by nebol od veci niekto, kto by dával takýmto ľuďom poradenstvo. Či už „rešerš“ medzi vydavateľstvami či návod, ako knihu vydať bez finančnej straty a bez hanby na knižnom trhu.

Vydávaš ďalšiu knihu, o čom bude? 

Predchádzajúce knihy boli detektívne novely. Keď sa ma ľudia pýtali, prečo píšem o vraždách, moja ironická odpoveď bola, lebo si v nich môžem vybiť zlosť. Pravdou však bolo to, že mám v prozaickom žánri najbližšie k detektívkam. Aktuálna kniha, ktorá ešte nedorazila z tlačiarne, je zbierka poézie. O imaginárnej magickej láske ženy k mužovi, básne sú odkazy. Niekde v diaľke ich možno vidí a cíti. 

Čoho je podľa teba na literárnej slovenskej scéne už veľa? 

Nechcem nikoho uraziť, ale zrejme to budú klasické ženské romány, hoci ešte vždy si nájdu veľa fanúšikov. 

Čítaš slovenských autorov? 

Čítam. Na prvom mieste je u mňa Vladimír Reisel. A slovenskí klasici v poézii. 

Keby si mohla odkázať niečo celému svetu, čo by to bolo?  

Nie som síce Matka Tereza, aby niekoho zaujímal môj odkaz svetu, ale minimálne ľuďom v mojom okolí by som odkázala: Zamyslite sa nad sebou! Buďte vďační, vážte si, čo máte, a milujte svoj život, lebo to, že dýchame nie je samozrejmosť. Vo všetkom, čo vám vojde do cesty, hľadajte niečo pozitívne a nezabúdajte, že základom akéhokoľvek úspechu je pokora. Vo svojom živote som ako klasická matka hrdá na svoje deti. Hneď potom nasleduje možno aj sebecká hrdosť prepojená s vďakou mojim rodičom, že dokážem žiť podľa zásad, ktoré mi vštepili.  

Zaplatila by si si za služby prostitútky,  len ak by to pre teba mala byť inšpirácia? 

Vravím si, pozor, celkom irelevantná otázka, moja počiatočná odpoveď je nie, to tak automaticky, my ľudia vieme byť totiž cynickí. Ale práve pre ten cynizmus by som ju možno využila pri tvorbe nejakého diela, samozrejme, nie na sexuálne služby. Ale netreba zabúdať na to, že mám rada detektívky a v množstve z mojich obľúbených figurujú aj prostitútky. Figurovali aj v životoch rôznych maliarov, poetov či Jacka Rozparovača. Prečo sa neinšpirovať? A možno by som sa jej len snažila zachrániť život a kariéru... 

Čo je podľa teba najhoršia vlastnosť, ktorú môže mať autor kníh?

Jednoznačne pýcha. Ak človeku chýba pokora, stráca schopnosť učiť sa a napredovať. Čo to znamená, nemusím vysvetľovať. Učený totiž z neba ešte nikto nespadol.