ROZHOVOR Novinárka Anna Olvecká prezradila, že za jej novinársku kariéru môže Maťo Ďurinda, že pred tromi rokmi sa dobre rozhodla a kedysi niekomu slúžila ako alibi!

To bola aj prvá otázka, čo som sa jej spýtala, prečo sa stala novinárkou, odkedy ňou túžila byť a ona ma prekvapila.

Nikdy

„Nikdy ma novinárčina nelákala. Odmalička som na otázku, čím chcem byť, odpovedala učiteľka. Myslím si, že to učiteľstvo bolo skôr želanie mojich rodičov. Prihlásila som sa na vysokú školu, ale ma neprijali, a tak som šla pracovať,“ povedala Anna Olvecká, ktorá pôsobila ako plánovačka, čo je vlastne vznešenejšie povolanie pre prácu s papiermi a prepisovaním.

Myšlienka, že pôjde na vysokú školu ju ešte ani počas pracovného času neopustila, ale zrejme to tak byť nemalo.

„Po roku som sa znovu prihlásila na ekonomickú, ale tiež ma nezobrali. Otehotnela som, takže vysoká škola potom aj tak neskôr neprichádzala do úvahy.“

Choroba

Keď roky trošku pokročili, dostala správu, akú by nechcel počuť nik z nás.

„Keď som mala 31 rokov, onkologicky som ochorela. Išla som na operáciu, predpokladala som, že tri týždne si potom poležím doma a pôjdem do práce, ale pri prepúšťacej správe ma poslali ku gynekológovi, rok som musela chodiť na chemoterapie,“ podelila sa aj o bolestivé spomienky. Šokovala ju diagnóza, rovnako ju však šokovalo, že po operácii sa to ešte neskončilo.

Keď sa však nad tým zamyslela, urobila rozhodnutie, že sa nevzdá a vydrží, že bude bojovať. No a kdesi tam sa na ňu usmialo šťastie.

Jej známy bol v rádiu a...

„V Nových zámkoch bolo rádio a ja som ho počúvala, milovala som muziku. Doma sme už v detstve stále počúvali rádio, platne. Pamätám si, že som napísala taký scenár a povyberala som k tomu pesničky, bolo to na počesť narodenín Pavla Haberu, v tom čase mal 33 rokov. Poznala som niekoho z toho rádia, a tak som mu to dala s tým, že by som si to odvysielala.“

A vyplatilo sa! Prvý raz jej to odobril s tým, že sa uvidí, a keď sa preukázala ako schopná a talentovaná žena, nebolo nad čím váhať. Začalo sa jej veľké rádiové dobrodružstvo.

Telefonát

Raz bola v štúdiu, zazvonil telefón a akurát volal Juraj Čurný, že by chcel do vysielania Laca Lučeniča a pýtal sa, kto by bol ochotný urobiť to a, samozrejme, musel to byť skúsený človek.

„Jaaa, ja to urobím!“ vykríkla Anna.

Juraj Čurný na to odpovedal:

„A kto je tam?“

Anka sa s Lučeničom stretla, aj s ním pohovorila a podľa jej spomienok, si konkrétne toto štúdio obľúbil, lebo sa v ňom dalo fajčiť.

Spovedanie hudobníkov jej šlo jedna radosť, bola na to stvorená.

„Pracovalo tam veľa mladých ľudí, oni viac inklinovali k zahraničnej muzike, zatiaľ čo ja som mala slovenskú hudobnú scénu v malíčku. Výborne sa mi robili rozhovory.“

Na Nový rok

Bol Nový rok, Anka ani nemala byť pôvodne v práci, len zaskakovala za kolegu. Dostala nápad, veď prečo by sa nespojila s Maťom Ďurindom po telefóne?

„Maťovi sa to veľmi páčilo, skončilo to tak, že mi odporučil, aby som ten náš rozhovor prepísala a uverejnila ho v novinách. Tak som to prepísala na písacom stroji, poslala do novín poštou. Zavolali mi, že je to perfektné.“

Ešte dnes si pamätá, že jej poslali honorár vo výške 1400 korún slovenských, čo ju tak nadchlo, že jednoznačne vyhlásila, čo bude robiť ďalej. Jasné, že sa povenuje novinárčine, už nielen v rádiu, ale pokúsi sa písať aj články, zamestnať sa a posúvať vpred.

Zážitky

Počas svojho novinárčenia má Anka viaceré zážitky, čo stoja za zmienku.

„Nikdy som nerobila bulvár, išla som na telo osobnostiam, ale len do takej miery, do akej mi dovolili. Napríklad som šla prvý raz na rozhovor s jedným hercom, vtedy bol veľmi známy. Stretli sme sa, podali si ruky, navrhol mi tykanie a on mi zahlásil, že musíme rýchlo urobiť rozhovor, lebo on ide za frajerkou a ja som jeho alibi. Úplne ma to šokovalo,“ priznala a nebolo to jediné prekvapenie. Keď sa s ním dorozprávala, pýtala sa, kam by mu mohla poslať rozhovor na autorizáciu, on si pripravil takúto odpoveď.

„Vieš čo? Napíš to tak, aby som nevyzeral ako debil.“

Svoje povolanie berie vážne, a hoci sa stretáva so známymi tvárami, robí to inak, nič nezveličuje. Sama o sebe tvrdí, že:

„Nič si nevymýšľam, lebo som lenivá si niečo vymyslieť.“

A medzi osobnosťami sa to ujalo. Hovoria o nej, že:

„To je dobrá novinárka, tá si nevymýšľa.“

Má zásadu, že pri rozhovoroch chce byť radšej v úzadí, lebo nejde o ňu ako o novinárku, ale dôležití sú oni, jej respondenti.

„Nechcem sa ja prezentovať cez rozhovor s tými ľuďmi, chcem ukázať ich. Chcem, aby keď si človek prečíta môj rozhovor, aby počul hlas toho respondenta.“

Kroky

Anna Olvecká má ešte jednu kapitolu svojho života, a to je jej vzťah s kráčaním. Neviem, ako inak to nazvať, ale veď pochopíte, ona sama vám to povie.

„Po chemoterapii som pribrala 30 kíl a bolo ťažké zhodiť ich. No nechcem sa vyhovárať, asi to bola aj moja pohodlnosť, do toho som celý život bola zvyknutá pracovať okolo domu, takže sa objavili problémy s kolenami. Nemôžem z toho viniť nikoho iného, jednoducho to tak bolo. Pamätám si, že raz som tak ležala na gauči, moja vnučka si ľahla ku mne a úprimne mi povedala, že ak takto budem ďalej pokračovať, tak zomriem a že ona nechce, aby som zomrela,“ vyjadrila sa Anka a upresnila, že to bol 16. apríl. Jej vnučka aj s dcérou už vtedy zvykli chodiť na prechádzky, dosť veľa pochodili, a tak sa Anka spýtala ustarostenej vnučky, či teda pôjde s ňou. Zaviazala sa, že prejde 5000 krokov.

„Prvý raz to bolo ťažké. Stále som sa potrebovala zastaviť, oddýchnuť si,“ priznala, pričom od osudného rozhodnutia uplynuli už tri roky.

Teraz už chodieva sama, nachodí viac, v priemere okolo päť kilometrov v každom počasí, v dedinke, v ktorej žije, v Jasovej, chodí sem a tam. Na uši slúchadlá, pohľad upriamený na prírodu., fotoaparát pripravený zachytiť krásy okolia. Ide jej to tak dobre, že mnohí tamojší obyvatelia sú prekvapení, keď hľadia na fotky, veď ani len netušili, že aj takýto kút je v Jasovej, že aj takáto vec sa tam nachádza.