ROZHOVOR s autorkou Majou Jakúbekovou: Ako sa vysporiadať s toxickým detstvom? Pomohlo jej písanie

V roku 2020 získala tretie miesto v literárnej súťaži Pars Poetry, čo odštartovalo jej kariéru autorky. Do roka získala prémiu Literárneho fondu (Cena Ivana Kraska, 2020) za svoj debut #Vykrivenie. Literárny fond jej udelil grant na vydanie ďalšej básnickej zbierky s názvom #Erised, ktorú už onedlho nájdete na pultoch kníhkupectiev. Píše pre viaceré internetové portály, pravidelne publikuje v časopisoch a má svoj vlastný blog: nonameron.wordpress.com.

Predstav sa nám!

"Vyštudovala som filozofiu a pracujem vo finančnom sektore. Tieto dve oblasti nejdú veľmi dokopy, preto jediný spôsob, ako môžem aj naďalej s filozofiou koketovať, je filozofovať prostredníctvom písania."

Ako si sa dostala k písaniu a prečo práve poézia?

"Odmalička som bola obklopená knihami. Bola len otázka času, kedy si k nim nájdem cestu alebo kedy si ju nájdu ony ku mne. Je to recipročný vzťah."

"Najskôr som knihy čítala, neskôr som chcela text uchopiť z iného konca – rola pasívneho recipienta mi tak celkom nesedela. Na pasívne prijímanie informácií som bola príliš akčná. A odpoveď na otázku prečo poézia? Nie je žiadne „lebo poézia“."

"V jednom rozhovore som spomenula, že nie som „homogénna autorka“, píšem viac žánrov, viac foriem a aktuálne pracujem na rozsiahlejšej multižánrovej publikačnej činnosti. Problém je v tom, že z toho kotla textov, ktoré som napísala, som zatiaľ publikovala len poéziu. Tá mi je blízka tým, že má svoj špecifický jazyk – šifruje, kóduje, hrá sa s kompozíciou."

"Próza však v mojich očiach predstavuje „vyšší level“, dá sa na nej ukázať viac. S týmto vyjadrením sa asi nedá všeobecne súhlasiť, ale ja to takto vidím. Každopádne zvládnuté chcem mať obe literárne formy, oba druhy a žánrov... asi milión. Rada spájam na prvý pohľad nezlučiteľné formy, žánre a subžánre – milujem alternatívne metódy, je to ako skladať puzzle. Žijem alternatívou."

Vydala si knihu, vydávaš dalšiu, ako to teda je?

"Vydala som „pálčivú“ zbierku poézie s názvom #Vykrivenie; druhá, vyššie spomínaná zbierka #Erised je aktuálne v tlači. Tá, na rozdiel od tej prvej, už nie je taká homogénna. Rozdelila som ju na sedem tematických oblastí – nájdete v nej všetko od intímnej lyriky až po spoločenskú poéziu. Dokonca má svoju „čiernu sekciu“ – Mommy issues. Píšem v nej o svojom toxickom detstve."

Súvisí táto „čierna sekcia“ s tým, že máš po 30-ke a nechceš mať deti? Aký je dôvod? 

"Dôvodov je niekoľko. Tým najzásadnejším je, že nechcem priviesť dieťa do tohto sveta."

Stretávaš sa s protichodnými názormi ohľadom tohto tvojho rozhodnutia?

"Zaiste, ľudia majú v sebe zakorenené niečo sebecké – za každú cenu sa chcú rozmnožiť, aby tu po nich niečo zostalo. Genetická stopa nie je jediný spôsob, ako po sebe niečo zanechať."

Spomínala si „mommy issues“ a „toxicke detstvo“, priblíž to, prosím.

"Doma som nemala žiadne zázemie, súkromie ani pocit bezpečia. Často som sa tvárila, že som adoptovaná. Ľuďom vtedy dával vzťah, ktorý som mala s matkou, lepší zmysel a ja som ju nemusela toľko obhajovať. Nedalo sa jej zavďačiť, tak som sa o to časom prestala snažiť. Jednoducho, keď vás rodič nechce mať rád, neurobíte s tým nič. Čím skôr sa s touto skutočnosťou zmierite, tým lepšie pre vás."

Suvisí to, že nechceš deti, práve s tvojím detstvom?

"S najväčšou pravdepodobnosťou. Materstvo sa mi spája so samými toxickými emóciami. U nás všetko prebiehalo vždy s krikom, násilím a so zbytočnou hystériou. Môj spôsob života mi príde oveľa mierumilovnejší, atraktívnejší a – nebudem klamať – pohodlnejší. Ľuďom, ktorí si nechcú vypestovať vzťah so svojimi deťmi, by som chcela odkázať: ak po rodičovstve vyslovene netúžite, nesilte to. „Na zákazku“ si vyrobíte človeka, ktorý vás bude nenávidieť a z jeho strany pritom pôjde len o inštinktívnu reakciu. Poznáte to z fyziky: akcia vyvolá rovnako veľkú reakciu. Keď psa mlátite reťazou, tiež vás skôr či neskôr pohryzie."

Bola si niekedy na hrane, že si sa napriek toxickému detstvu, ako si ho nazvala, nevedela nájsť? Teraz totiž zažívaš úspech, napríklad v knižnej kariére.

"Vždy som vedela, že chcem písať, bez ohľadu na rodinné väzby. Nevidím súvis medzi mojím údajným „úspechom“, o ktorom píšeš, a mojím toxickým detstvom. Chcelo to len splniť si plán – odísť z domu, vymaniť sa z toxického prostredia a žiť život celkom inak, ako ma učili. Doma sa veľmi písať nedalo, matka mi ukradla denník a niekoľko textov, dodnes netuším, čo s týmto mojím duševným vlastníctvom plánovala urobiť. Musela som utiecť čo najskôr – intrák na opačnom konci republiky bol cesta, svetlo na konci tunela. Pamätám si, ako som zostala prvý víkend na intráku a celé tri dni som písala a písala. Zabudla som jesť, spala som tri hodiny, bolo to super. Vtedy som nabehla na takú intenzívnejšiu vlnu tvorby. Zakaždým ju useklo skúškové (smiech). Potom som na „intenzívnu vlnu“ nabiehala odznova."

"A čo sa týka hľadania sa, nemusela som sa hľadať zvlášť dlho. Vždy som vedela, kto som.

Poznám niekoľko ľudí, ktorí si prešli niečím podobným a mali problém s hľadaním samých seba, dokonca sa vinili z toho, že ich rodičia nemali radi. Ja som vždy vedela, že so mnou nie je nič zlé, že to matkina výchova je scestná. Mala som šťastie, vždy boli okolo mňa ľudia, ktorí ma mali radi a tí ma v mojom názore utvrdzovali."

"Jednoducho, keď a priori nemáte radi svoje dieťa, na vine nie je dieťa, ale vy – sociálne väzby sa učí ono od vás, nie naopak."

Aké máš plány do budúcna?

"Keďže mi vyšli dve básnické zbierky, ktoré sa dostávajú do povedomia a jedna poviedka, o ktorej sa skoro nevie, plánujem publikovať viac prózy, až kým nebudem pociťovať opačnú potrebu. Nemám rada označenie „poetka“, autorka znie lepšie. Druhy, formy a žánre sú pre mňa flexibilnou záležitosťou, no písanie je konštanta. Beriem do úvahy svoje aktuálne nastavenie a podľa neho píšem. Dnes esej, zajtra novelu, o týždeň recenziu na kuchársku knihu. To posledné bol vtip, variť neviem."