Rozhovor s Jurajom Hrčkom: Humor by mal byť láskavý

Popri divadle pôsobíš už niekoľko rokov ako zdravotný klaun, čo ťa k tomu viedlo?

Na klaunov ma odporučila jedna záma, ktorá sa tomu venuje už dlhšie. Zaujímala ma práca, ktorá na jednej strane pomáha a má ambíciu spríjemniť pobyt v nemocnici deťom aj dospelým, na druhej strane vedieť zvládnuť nečakanú situáciu a dostať hneď spätnú väzbu. Červený nos pracuje najmä s deťmi, ale máme programy aj pre geriatriu, operačné sály, workshopy, circus paciento atď.

Sú pacienti v nemocniciach otvorení voči vám alebo sa stretávate aj s odmietnutím?

Záleží vždy na konkrétnej situácii. Je našou úlohou vedieť potešiť a rozptýliť najmä deti, ktoré sa cítia nepohodlne a odmietajú alebo ťažšie zvládajú pobyt v nemocnici.

Ako herec zrejme lepšie pracuješ so svojimi pocitmi ako bežný človek. Zažil si napriek tomu situáciu v nemocnici, ktorá sa ťa dotkla alebo bola pre teba náročná psychicky?

Každá návšteva nesie takýto zážitok. Preto musíme prejsť pomerne náročnými školeniami, aby sme vedeli s takýmito situáciami pracovať.

Čo je podľa teba najdôležitejšie u človeka, ktorý si vyberie takúto prácu? Empatia, humor alebo?

Ide to ruka v ruke. Inak povedané, humor by mal byť láskavý. Aj keď niekedy briskný, vždy by tam mala byť potrebná dávka empatie.

Aký vplyv má na teba táto práca, zmenilo ťa to ako človeka alebo tvoj pohľad na svet?

Možno. Človek si možno viac uvedomí ,že sa niekedy zbytočne zaoberá a trápi maličkosťami.

Pomáhaš takto aj v súkromí napríklad svojim blízkym? Dá sa o tebe povedať, že si „klaun“ aj v civile?

Dalo by sa aj viac. A za klauna sa asi nepovažujem v civile (smiech), ale sám seba vidí človek inak.

Hráš v niekoľkých divadlách, učíš na konzervatóriu, často sa objavuješ na televíznej obrazovke. Čo alebo kto pomáha tebe napríklad pri zvládnutí pracovnej záťaže?

Pomáha mi šport, spánok, blízka osoba, energia ktorá ide z publika, či spätná väzba pri klaunovaní.

V pripravovanom filme Márie Čengel Solčanskej Únos, stvárňuješ Michala Kováča mladšieho. Pamätáš si na politické udalosti z 90. rokov?

Áno, pamätám. Vyrastal som kúsok od Rivieri, vždy som sledoval politiku (smiech).

Syn nebohého prezidenta pôsobí stále v zahraničí. Z akých zdrojov si sa inšpiroval pri práci na jeho filmovej podobe?

Nešlo o podobu, išlo len o motív. Doba je síce vo filme pomocou kostýmov a výpravy vykreslená presne, ale postavy sú vymyslené, inšpirované voľne. Myslím že na nejaké štúdie konkrétnych ľudí nebol ani priestor.

Čo je pre teba posolstvom tohto filmu?

Zamyslieť sa, ako ľudia narábajú s mocou, vplyvom, uvedomiť si ako sa určité veci stále opakujú, potvrdiť si, že za pravdu alebo pohodu a všeobecnú spokojnosť treba tvrdo bojovať.

S Marošom Kramárom hráte spolu v jeho privátnom bytovom divadle v inscenácii Tajomné variácie. Na Slovensku takéto divadlo zatiaľ nemá tradíciu, aké sú reakcie divákov keď hráte v ich tesnej blízkosti?

Hrať tak blízko pri divákovi je pre herca aj diváka celkom nový zážitok.

Onedlho s týmto predstavením pocestujete do Austrálie. Bude to pre teba príjemný relax alebo sa na to chystáš skôr pracovne?

Bol by som rád keby sa to podarilo skĺbiť.