ROZHOVOR s kazateľom Ľubošom Tagajom: O tom, čo je na Vianoce nebezpečné, čo ľuďom chýba a o pravom zázraku

Ľuboš Tagaj je pastorom evanjelickej cirkvi metodistickej v Trnave už od rokov 90.-tych a jeho začiatky neboli ani trochu ružové. O tom, aký býval kedysi, ale predovšetkým o čase vianočnom, porozprával on sám s úprimnosťou, dávkou humoru (áno, aj kresťania sa smejú) a s dôrazom kladeným na najdôležitejšie.

Ťažko odpovedal

„Tak kazateľom som nikdy nechcel byť, to sa musím priznať. Ale nestal som sa ním z donútenia, to určite nie. Práve tá skúsenosť s Bohom, ktorú som prežil ako mladý chlapec, ma priviedla k tomu, aby som pokračoval v hlásaní zvesti evanjelia. Zvesti, v ktorej som ja sám počul a uveril, že som milovaný stvoriteľom neba a zeme tak veľmi, že dal svojho syna, to najcennejšie, čo mal, teda Pána Ježiša Krista. On bol ochotný zomrieť za moje hriechy, pretože nebol iný spôsob, ako dostať človeka z hriechu. A tak keď som bol mladý, veľmi ma oslovovali také dve veci z Biblie. Jedna je tá, že Boh ma miluje a druhá, že Boh je so mnou, že je prítomný, že nie som sám. Tieto dve veci ma fascinovali, a keď som mal 17 rokov, tak som prežil taký zážitok toho, že som sa našiel v Božej prítomnosti a zistil som, že som hriešny. Nevedel som, čo mám robiť, najradšej by som sa niekde skryl pred Bohom od strachu, ale na druhej strane bola záchrana z toho stavu zúfalstva. Potom som bol povzbudzovaný, aby som o svojej skúsenosti hovoril stále viac. Je pravda, ja som predtým býval uzavretý, hanblivý. Nevedel som rozprávať, aj v škole som ťažko odpovedal," zaspomínal si Ľuboš Tagaj, ktorého si veriaci, navštevujúci jeho kázne, ani len nedokážu predstaviť ako človeka so zníženou schopnosťou komunikovať.

Na otázku, či má na Vianoce viac práce a či sa vo väčšej miere musí starať o tých, ku ktorým sa pravidelne prihovára v rámci bohoslužieb, odpovedal záporne.

„Nepovedal by som, že mám viac práce. Možno to platí v tých tradičnejších cirkvách, lebo tam sú Vianoce spojené s rôznymi cirkevnými úkonmi, ale ja pracujem tak ako bežne počas celého roka."

Mohlo by vás zaujímať: Vianočné slová: O tom, aké dôležité je upratovať nielen ľavé, ale aj pravé

Tradície

Keď už je reč o období, na ktoré dychtivo čakajú deti snívajúce o darčekoch, rodiny aspoň na okamih oddelené od zaťažujúcich bremien či azda aj jednotlivci, čo si radi vychutnajú náladu dodanú do vianočne ladených filmov a piesní, potom nemožno opomenúť obľúbené tradície. Tie sú, viac či menej spojené s jedlom, ktoré sa bohato nakladie na stôl. V úzadí ostáva príbeh, bez ktorého by však nejestvovalo nič, ani len akt odpustenia.

„Je to veľmi zvláštny čas, kedy si pripomíname, že Pán Ježiš Kristus ako Boží syn prišiel z neba na zem, a to je neopakovateľná vec. Boh sa stal človekom, to je zázrak v pravom zmysle a z tohto Božieho navštívenia potom odvodzujeme všetky ostatné významy alebo aj zmysel samotných Vianoc," približuje narodenie Spasiteľa Ľuboš Tagaj. Pravdaže, hoc je to sviatok s obsahom kresťanským, treba si dávať pozor na čokoľvek, čo má nádych povery, či je to prekrajovanie jablka, hádzanie orechov...

„Tu už sa dostávame do pohanských povier a každá časť sveta má svoje zvyky. Pokiaľ kresťanstvo neprišlo na územie, kde žili Slovania, tak tam fungovalo iné náboženstvo a tam patrili tieto povery. Prekrajovanie jablka môže ukazovať, či bude človek chorý, či niekto zomrie, a preto sú to nebezpečné veci a kresťania, ktorí majú porozumenie, tieto zvyky nerobia. Povera nie je tá pravá viera. A to, čo je na povere najhoršie, je, že prináša akýsi strach. Toto nemá nič spoločné s kresťanstvom, Boh to takto nerobí. Zbaviť sa toho dá jedine tak, že človek nahradí poveru vierou. Vierou, ktorá je živým vzťahom s Bohom. A to je niečo, čo ľuďom chýba, preto sa k poverám aj obracajú. Chýba im skutočný vzťah s Bohom, ktorý ich chce viesť, starať sa o nich."

Pokoj

Ak sa má recept na Vianoce naozaj vydariť, potom nesmie chýbať ani jedna jediná ingrediencia. Iste, surovín potrebných zmiešavať, aby vznikla udalosť so slávnostným leskom, je viac ako dosť, avšak za dominantnú môžeme bez zaváhania označiť pokoj.

Všetci ho hľadáme, naťahujeme k nemu ruky a skúšame i nemožné, aby si nás všimol. Väčšinou sme v jeho naháňaní neúspešní, ale potom nastane 24. december a svet odrazu utíchne. Upokojí sa. Nebolo by ale lepšie byť v jeho objatí neprestajne?

„Dlhotrvajúci pokoj sa dá dosiahnuť, ale nemôže to byť z ľudského úsilia. Človek je tvor, ktorý prirodzene hľadá nadprirodzeno. Túži po veciach, ktoré ho presahujú, aj keď má niekedy hojnosť a dostatok, vo svojom vnútri vníma, že existuje niečo viac. A to je ten pokoj, ktorý niekedy, žiaľ, hľadá nerozumne. Riešením je iba osobná skúsenosť s Bohom. Keď si človek uvedomí, že jeho hriechy sú odpustené a že Boh ho miluje, vtedy môže prísť pokoj, ktorý vychádza zo zistenia, kto je Pán Ježiš Kristus."