ROZHOVOR s Oľgou Feldekovou ml. o tom, ako sa z kráľovnej bratislavských diskoték stala terapeutka

Vyštudovali ste prestížnu umeleckú školu v Essene...

Keď som išla na Folkwang-Hochschue na prijímačky, ešte som poriadne ani nevedela, čo to pantomíma je. Môj otec to ale vedel a bol presvedčený, že na ňu mám talent. Vyzval ma povšimnúť si šancu, ktorá okolo mňa práve prechádzala: Milan Sládek, ktorý bol vtedy profesorom pantomímy na tejto škole, práve hosťoval v Bratislave, kde robil kasting do svojej novej hry. Išla som za ním. Vyskúšal ma a otcovu predtuchu potvrdil. Radil mi vtedy skúsiť šťastie a prihlásiť sa na talentové skúšky na Folkwang-Hochschule s tým, že by to mohla byť moja cesta. V tých časoch som bola kráľovnou bratislavských diskoték, na tejto „scéne” ma skoro každý poznal. Tancovala som celé hodiny bez prestávky a bežne som sa dostávala do stavu extázy. Kde-kto za mnou prišiel a zisťoval, čo mám v sebe, keďže drogy boli vtedy u nás nie príliš dostupnou raritou. A aj počas dňa som vystrájala po uliciach a v podstate robila „pouličné divadlo”.

Olinka Orphea und Band - Očarená bývam  

Ako sa to zlučovalo a kamarátilo so školskými povinnosťami?

Učenie z kníh, predmety ako také boli pre mňa už na základnej škole niečo absurdné. Nevedela som si často nič zapamätať, veľmi ťažko som sa vedela sústrediť. Všade som chodila neskoro. Cítila som sa takmer ako postihnutá. Len hudba, tanec, vyvádzanie, skúmanie ľudskej psychiky a smiech ma z tejto letargie vedeli okamžite dostať. Hoci som vedela po nemecky len jediné slovíčko „Widerstandsbewegung”, ktoré ma vtedy zaujalo ani nie tak obsahom ako svojou dĺžkou, som sa nakoniec na prijímačky vybrala. Bolo to pre mňa celé obrovské dobrodružstvo, ktoré mutovalo v jeden veľký zázrak. Nakoniec, čo otec tušil, na prijímačkách jednohlasne odsúhlasila aj celá komisia. Dokonca, aby som už ani náhodou o sebe nepochybovala, osud to zariadil tak, že ma prijali ako jediné dievča s troma nemeckými chlapcami v ročníku.

Účinkujete aj ako speváčka a kabaretná umelkyňa. Je kabaret jedinou hudobnou oblasťou, ktorej sa venujete?  

Kabaretná umelkyňa je trochu zavádzajúce, no nenašla som iný termín na žáner, ktorý reprezentujeme. On totiž neexistuje. Naše predstavenie bolo všetkým – koncertom, divadelnou hrou, komédiou, tragédiou, poéziou... A ja tam spievam rock, pop, jazz a ľudovky. Kvôli terapeutickej Autenticite sa však tomuto už dnes vôbec nevenujem.

Ste dcérou známych rodičov. Bolo jednoznačné vybrať sa umeleckou cestou, neodhovárali vás od toho?

V mojom detstve sa zdalo, že sa na nič iné nehodím. A dokonca už pri mojom narodení, kedy som sa tesne pred vstupom na tento svet nečakane otočila a hrozil cisársky rez, sestrička, keď som sa nakoniec živá a zdravá otrčila svetu zadkom, s úľavou ako nejaká sudička, vyhlásila: Bude to tanečnica. Prichádza na svet nohami.

Mím je v zásade úžasné povolanie, lebo sa dohovoríte po celom svete. Aké máte s týmto povolaním skúsenosti? Kde všade ste účinkovali?

Áno, presne to je na pantomíme krásne. Je to reč, ktorej rozumie každý. A ťažko sa ňou klame. Keby si ľudia na svojich televízoroch občas vypli zvuk, možno by sa dozvedeli viac o pravde, ktorú  hľadajú. Vystupovala som vďaka zrozumiteľnosti pantomímy v Nemecku, Rakúsku, Francúzsku, Španielsku, v Čechách, aj doma na Slovensku.

 Existuje vo svete mímherectva žena, ktorá vás inšpirovala?

Môj prvý vzor pantomímy bol pre mňa môj otec. Od detstva nás zabával nielen tým, že vedel plynule rozprávať na akúkoľvek tému  a spievať vo veršoch, ale aj tým, že nám hrával divadlo, a to aj bez slov. Vždy nás vedel rozosmiať čo i len pohnutím jedného prsta na ruke. Ako deti sme žasli nad tým, že je to zakaždým smiešne. Až po revolúcii, keď som prvýkrát  uvidela Milana Sládka, som sa dozvedela o tomto žánri viac a moje nadšenie preň stúpalo. Ženský vzor nemám. Kdekoľvek som sa na svojej ceste clownky a mímky pohla, boli takmer všade samí muži.

Prijíma svet v pohode ženu v povolaní mím, nie sú predsudky, že je to mužské povolanie? 

To netuším. Osobne som sa s predsudkami ešte nestretla. Hoci  práve mi napadlo, že moja mama je vlastne tiež klaun, hoci robí v televízii politickú satiru. Jej spolužiačky zo štúdia žurnalistiky, Jarka Andrejčáková a Helenka Dvořáková, ktoré boli na našom prvom predstavení Olinka a Björn v Astorke v roku 1994,  prišli za mnou po predstavení dojaté so slovami: Pane bože, akoby sme videli tvoju mamu! Vrátili sa nám spomienky zo študentských čias… Vtedy ma to trochu prekvapilo, no čím viac sa teraz nad tým  zamýšľam, zisťujem, že mamin vplyv na môj umelecký vývoj musel byť väčší, ako som si doteraz uvedomovala.  Zrazu sa mi vynárajú  prakomické scénky z detstva, kde ju teraz vidím ako tú ženskú inšpiraciu, na ktorú sa pýtate.

Čo vidíte?

Spomínam si napríklad na to, ako si zaumienila, že dá otcovi lekciu za to, že sa o neho bojí, keď na neho musí čakávať často do noci.  Bolo krásne letné ráno. Otec sa po nejakom čase mal opäť vrátiť a mama si rýchlo ľahla na zem do predsiene, akože je v bezvedomí. Dvere nechala záhadne pootvorené, aby sa efekt hrôzy ešte vystupňoval…  Zrazu cítila, ako sa nad ňou skláňa, ale zrazu zacítila na perách ďalšie pery, lenže tým chýbala otcova brada. Vysvitlo, že to boli pery šokovaného poštára,  ktorý sa bez slova chopil činu a chcel moju mamu okamžite reanimovať.

Vy ste svoj odbor povýšili, ak to tak môžeme povedať, na vyšší level, lebo ho používate aj ako terapiu. Ako ste prišli na túto myšlienku?

Rok pred skončením školy som dostala zápal pľúc a z toho sa mi vyvinula ťažká chronická astma. Nejako sa to utriaslo so sprajmi a lokálnym kortikoidom. No a v momente, keď som úspešne ukončila školu so svojím partnerom Björnom Leesem  naším klaunským programom Olinka & Björn Girl meets Boy, s ktorým sme sa chceli vydať na turné po svete, mi jeden špecialista na pľúcne ochorenia po ďalších testoch oznámil, že sa môj typ astmy nedá vyliečiť a navrhuje mi zmeniť povolanie, lebo astmatický záchvat môžem dostať kedykoľvek na javisku. To bol šok. Konečne som si našla miesto v živote, ovládam niečo, na čo som hrdá, a teraz s tým mám prestať kvôli astme? Pripadalo mi to ako zlý vtip. Čo sa potom stalo a  čo som urobila, by bolo na dlhšie rozprávanie...

Vytvorili ste tzv. spirituálneho klauna, čo to je?

Bol to práve môj spirituálny klaun, ktorý sa vtedy ozval a určil mi inú diagnózu: nie ja a moje pľúca nie sú v poriadku, ale môj svet. A ten môžem opraviť len ja. Len ja mám k nemu kľúč! A napravím ho tým že... a tu už prichádza tajomstvo Spiritclowna: nedá sa o tom hovoriť. Dá sa to len zažiť. Nejde o teóriu a pekné slová o transformácii. Je to niečo, čo súvisí  s túžbou nájsť v sebe tú pravú, ničím nenahraditeľnú hodnotu. Astmu mi pred 25 rokmi vyliečil môj spirit clown. Takze spirit clown je vlastne lekár, ktorého tajomstvo spočíva v tom, že sa svojou hravosťou dostane všade, kam potrebuje. Aj tam, kde nás rozum za žiadnych okolností nepustí, on sa prešmykne. Prečo? Lebo na radosť, zábavu, hravosť a bláznivosť náš lymbický systém, miesto, kam sa ukladajú naše traumy, nemá detektor. A neklasifikuje približovanie sa k traume a jej operáciu ako nebezpečenstvo retraumatizácie, ktoré musí byť eliminované.

Ako to teda fungujte a kam to človeka posunie?

Trauma je dar alebo trest podľa toho, čo si vyberiem! 

V programe, ktorý prezentujete, propagujete radosť z hry, ktorá vedie k slobode a dospelosti. Sú dospelí náchylní byť hraví?

Áno. Každý dospelý človek po tom túži. No nie každý si to vie priznať, pretože to môže veľmi, ale naozaj veľmi bolieť. Hlavne v prípadoch, keď bola v detstve radosť a spontaneita neadekvátnym spôsobom opakovane prerušovaná, potlačovaná alebo eliminovaná. Často sa náš humor stáva potom v dospelosti ironickým, sarkastickým alebo inak zdeformovaným, lebo vo svojej rýdzej forme mu nebolo dovolené dýchať.

Čo je sloboda človeka vo vašom ponímaní?

Sloboda... Už to slovo je také krásne. Na mňa pôsobí priam magicky. Sloboda je určitý vnútorný stav bytia. Skutočne slobodný človek neprišiel o svoju slobodu dokonca ani v koncentračnom tábore.  A také ojedinelé prípady sa naozaj stali, že niekto prešiel nacistickým peklom koncentračného tábora bez akejkoľvek traumy, ujmy na zdraví. Čo z toho vyplýva? Pre mňa minimálne jedna úžasná vec: sloboda je niečo, čo sa nedá ukradnúť, nedá sa prekrútiť na niečo iné. Slobodu spoznám podľa toho, že sa nedá zničiť. Nikým a ničím. A čo je ešte na slobode signifikantné,  je to, že ona a nič iné, je tá pôda, z ktorej vyrastá tá, hlavne v ezoterických kruhoch trošku ospevovaná, ale zatiaľ ktovie prečo nikým nepoznaná,  nikým nevidená, bezpodmienečná skutočná láska.

Momentálne pripravujete workshop na Slovensku. Prečo by sa ho mali ľudia zúčastniť?

Kurz Autenticity a spôsob premeny cez spirit clowna nie je pre každého. Je pre tých, ktorí chcú prebrať zodpovednosť do svojich rúk a získať tým späť svoju autenticitu a autonómiu. Pre týchto ľudi môže byť spirit clown ich vykúpením alebo dokonca ich najväčším spasením.

Mohlo by vás zaujímať: ROZHOVOR Attila Végh: „Mojou prioritou je zabávať ľudí.“