ROZHOVOR s režisérkou filmu o Gottovi: „Verila som, že Karel nikdy nezomrie.“

Aká bola cesta do Bratislavy?

Dobrá, pretože som spomínala na Karla Gotta, ktorý práve v Bratislave absolvoval svoje veľké vystúpenie na Bratislavskej lýre, kde ho hľadač talentov  Ossi Drechsler počul spievať pieseň Pošli to dál a „vystrelilo“ ho to do Nemecka. Ossi mimochodom zomrel v novembri 2010, v deň, kedy Karel v Lucerne preberal Zlatého slávika.  Bola to pre neho  obrovská a bolestivá  strata. Bratislava bol pre Karla mimoriadne dôležitá, a preto sa teším, že sa osobne môžem dnes premiéry filmu o Karlovi zúčastniť aj osobne v Bratislave.

Koľkýkrát ste v Bratislave?

Bola som tu naozaj mnohokrát a práve nedávno, keď sme nakrúcali film o Michalovi Kocábovi, stretla som sa aj s vašou báječnou prezidentkou Zuzanou Čaputovou, ktorú vám veľmi závidíme.

V Česku je množstvo skúsených režisérov.Kto vymyslel, že film o Karlovi Gottovi bude režírovať mladá dáma?

Tak mladá dáma, mám 37, keď sme začali nakrúcať mala som o dva roky menej. To je ideálny tvorivý vek, kedy človek pracuje odvážne. Samozrejme som vďačná za Karla, pretože vlastne pôvodne ma oslovila Nova, keď som mala 23 rokov; vtedy som o Karlovi natočila prvý hodinový film pre televíziu. Spolupráca bola krásna, začali sme si s Karlom dôverovať, preto ma oslovil k jeho poslednému filmu, ktorý bol plánovaný pri príležitosti jeho osemdesiatin. Tie oslávil, ale film už v konečnej podobe nevidel.

Ako 23-ročná ste boli možno odvážnejšia ako teraz, po uplynutí desaťročia, kedy človek dozreje, a k istým veciam pristupuje s rešpektom. Vedeli ste, že Karel Gott je chorý, že je to možno naozaj posledný film. Zväzovalo vám to trochu ruky, bola tréma?

Veľká zodpovednosť, rešpekt, práve preto, že ma Karel oslovil, že očakáva perfektnú robotu. Tým, že bol chorý, chceli sme zachovať autenticitu; rok som intenzívne nakrúcala a rok som film dokončovala. V strižni je to taká psychologicko-dramaturgická práca, aby mal film príbeh, ktorý je dramatický, napínavý zároveň pravdivý – tak si to Karel prial. Moja úloha bola predrať sa šoubiznisom, žiarou reflektorov a jeho súkromným životom.

Za rok ste natočili materiálu, že by to mohol byť seriál minimálne ako Nemocnica na okraji mesta. Bolo ťažké vybrať to podstatné a rozhodnúť sa, čo je podstatné?

Práca v strižni je skoro ako varenie. Musíte rozhodnúť, koľko ktorej ingrediencie dáte, aby tam boli všetky chute, ale v množstve, ktoré je potrebné, aby jedna chuť nezabíjala druhú. Aby bol film dojemný, ale aj veselý napriek tomu, že ukazujeme chvíle, kedy už bol slabý, nebolo isté, či vyjde na javisko alebo nie, sám hovoril, že nie je žiaden hrdina. Všetko tam vo filme je a ja som to musela vyvážiť tak, ako nám sám život  vyvažuje veci, udalosti. Bola to mravenčia práca a museli sme veľa „vyhodiť“. Zbavovanie sa materiálu je boľavé, ale žiaľ, nutné.

Čo ste urobili s tým nepoužitým – odložili, niekedy ešte vytiahnete alebo je to definitívne pochované?

Máme asi 15 sekvencií, ktoré sa nám páčia, ale nedostali sa do filmu, takže plán je, že prídu na svetlo božie, že ich zostriháme ešte, dodáme ako bonusy. Ale nebude žiaden nový film, toto je jediný, ktorý práve prichádza do slovenských kín.

Keďže ste s Karlom Gottom už jeden film robili a poznali ste ho,  podarilo sa mu niečím vás prekvapiť?

Prekvapilo ma, že ochorel, pretože 50 rokov robil všetko preto, aby vždy vystúpil, nikdy nezrušil koncert, žil v neustálom úspechu, všetko sa mu darilo. Naraz prišiel čas, kedy vedel, že ho čaká pár mesiacov života, bol statočný, nikdy si nesťažoval, dokonca rodinu i nás pri natáčaní povzbudzoval. Bol vtipný, veselý, človek mal stále pocit, že on tu bude večne a nikdy nezomrie.

Boli aj momenty, kedy hovoril o smrti, že napríklad, ja tu už dlho nebudem?

Naopak, maľoval obraz na svojej chalupe a spomínam si, ako mi hovoril, že tento obraz budem maľovať ešte niekoľko rokov. Pritom vedel, že jeho život končí. Všetkým nám dával pocit, že stále je tu nádej. Zároveň jeho heslo bolo Carpe diem – užívaj dňa. Vo filme je scéna, ako dcére vysvetľuje význam slov Carpe diem, že by sme sa podľa toho mali správať. Žil pre ten dnešný deň, ale zároveň veril, že tu bude nekonečne dlho.

Koľko času uplynulo od vášho posledného stretnutia do jeho smrti?

Nakrúcala som na vidieku, kam chodil k babičke, tam začínal aj maľovať, pretože sa vie,  že chcel byť maliarom. Bol 31. august a podvedome som sa s ním lúčila, myslela som si, že už sa neuvidíme. Cestu domov som preplakala, ale videli sme sa potom ešte trikrát. Osud nám ešte stále dával možnosť pracovať, Karel to chcel, takže naposledy sme sa videli 18. septembra a zomrel 1. októbra.

Nádej bola, a keď ste od neho odchádzali toho 18. septembra, aké ste mali pocity vtedy? 

To som si bola istá, že to bolo posledné stretnutie. Púšťala som mu natočené zábery, vlastne sme to robili počas celého roka,  a bolo krásne ho pozorovať. Veľmi už nerozprával, väčšinou sa usmieval, občas na mňa hodil taký výraz, že toto by sa mohlo použiť, už som poznala jeho súhlasy a nesúhlasy aj bez slov. Poznala som ho tak, že v strižni som si predstavovala, čo by na to či ono povedal.

Koho pokladal za svojho naozajstného kamaráta, prípadne ho mal veľmi rád, povedal vám?

Vyberal si do filmu ľudí, ktorí boli medzníkmi v jeho živote. Zásadný kapelník bol Ladislav Štaidl, ale najlepším kamarátom bol paradoxne jeho brat Jirko, ktorý sa ako 30-ročný zabil na aute. Napriek tomu dokázal Karlovi napísať stovku textov. Veľa na neho spomínal najmä na sklonku života, zaujímavé bolo, že Jirka písal neustále o vtákoch – Konec ptačích árií, Kdepak ty ptáčku hnízdo máš, Ptačí nářečí, Oči barvy holubí, Žaluju ptákum,  čím prezentoval túžbu po slobode. Aj keď mohol Karel Gott cestovať, zarábal veľké peniaze, napriek tomu žil pod veľkým tlakom, podpísal tú nešťastnú Antichartu a stále mal túžbu, aby nesklamal svojich fanúšikov, aby neurobil nič, prečo by sa od neho odklonili.

Existovala aj žena, ktorú obdivoval, vážil si ju, bola mu kamarátkou okrem Ivany?

Nezisťovala som to, nakoľko Ivana bola pre neho zásadnou ženou, prežila s ním dvadsať rokov, porodila mu dve dcéry, čo som považovala za moju povinnosť rešpektovať a tie milióny ďalších žien nezohrávali u neho veľkú rolu, zrejme. Ešte by som možno spomenula, po smrti Jirku to bol práve Láďa Štadl, ktorý bol voči nemu neskonale úprimný, nebol človek, ktorý by mu podliezal, za každú cenu všetko chválil. Aj vo filme je scéna s Láďom, jediný moment, kde ho doslova štuchne, s láskou. Karel to mal u neho rád, ale vo filme mu hovorí, že ty si veľmi neberieš servítky pre ústa. Karel bol svojím spôsobom rebel, ale na druhej strane chcel byť pre svojich fanúšikov milý, láskavý. A z tých žien si spomínam na Martu Kubišovú, ktorú obdivoval a dostala sa z jeho kolegýň aj do filmu.