Kristína Ježovičová je jedným z hlasov súčasnej slovenskej literatúry a treba povedať, že svoje miesto v nej si viac ako len zaslúži. V rámci svojej tvorby vystriedala viaceré žánre, vyskúšala vážnosť, ľahkosť aj napätie a vždy sa jej podarilo znovu a zasa preukázať nepopierateľný talent. Písanie je v jej ponímaní čosi viac, nie je to spôsob, ktorým si kráti inak prázdnu chvíľu a ani to nie je aktivita, ktorú si pripíše do zoznamu záujmomv. Nie, je to láska, túžba a skutočná odovzdanosť. No a všetko ostatné, čo sa týka jej preferencií a názorov, nech radšej povie ona sama.
Napísala si niekoľko knižných titulov. Ak by si si mohla vybrať len jediný, vo svete ktorého by si chcela žiť a s postavami ktorého by si sa mohla stretnúť, aký z doposiaľ vydaných by to bol?
Na prvý pohľad by si človek myslel, že by sa chcel ocitnúť v každom príbehu, ktorý napísal, ale nie je to celkom tak. Ak by som si mohla vybrať, v ktorom svete by som žila a s ktorými postavami by som sa stretla, tak určite by som si zvolila knihu Uväznená v čase. Hlavná hrdinka cestovala v čase do minulosti a mňa vždy minulosť fascinovala najmä história 19. storočia.
Píšeš prevažne pre ženskú časť publika, čo znamená, že do svojich kníh pridávaš i romantickú linku. Čo je pre teba synonymom romantiky?
Synonymom romantiky je pre mňa to, keď sa srdce rozhorí takou vášňou, ktorú sa nedarí spútať ničím, žiadnymi vonkajšími vplyvmi ani okolnosťami. Je to niečo, čo je medzi nebom a zemou, také to iskrenie, keď sa duša dotkne ďalšej duše.
Pre tvoju tvorbu sú, okrem iného, typické i viaceré podnetné myšlienky na zamyslenie. Máš ty nejakú, či už svoju alebo od iného autora, ktorá ťa najviac ovplyvnila?
Netajím sa tým, že zbožňujem tvorbu sestier Brontëových. Kedysi som si prečítala ich životopis a najviac sa mi páčila myšlienka od Charlotte, v ktorej hovorila, že sa máme držať pri zemi, lebo tam nám nehrozí pád. Vždy sa snažím držať pri zemi, hoci som stále veľký “snílek“. Síce to už nie je také, ako keď som bola dieťa, vtedy som sa dokázala veľmi pre niečo nadchnúť a dlho som tým žila. Teraz sa mi to stáva tiež, ale aj tak sa snažím držať na uzde.
Čitateľov rada prekvapuješ, dovolím si dokonca tvrdiť, že občas i šokuješ, nielen zvratmi deja, ale aj drsnými témami, ktoré si vyberáš na spracovanie. Čím teba život najviac prekvapil?
Mňa asi život najviac prekvapil po strednej, ale aj po vysokej škole, že prišiel taký ten povestný pád na ústa. Neviem, ako to majú iní mladí ľudia, ale ja som napríklad v 19 rokoch nevedela, čo bude so mnou ďalej, dokonca som si dala rok pauzu. Išla som totiž na výšku, ktorá sa ku mne nehodila a nakoniec som sa dala na štúdium nemčiny na pedagogickej fakulte. Bolo to preto, že nemčina pre mňa predstavovala asi najľahší predmet. Pracovala som v zamestnaniach, ktoré mi aj niečo dali, ale v podstate mi nedali nič. Mala som pocit, že po mne nič neostane a že som veľmi nahraditeľná. S písaním je to iné, pri ňom cítim, že niečo po sebe zanechávam, a ak to ovplyvní čo i len jedného človeka, tak je to skvelé. Verím, že po mojej smrti zostane nejaká stopa, niečo, čo napovie, že som tu bola a tvorila. Samozrejme, vôbec tým nechcem povedať, že nejaké profesie nie sú dosť dobré, ale jednoducho ide o to, že neboli vhodné pre mňa. Myslím si, že je dôležité, aby sme mali povolania, ktoré nás budú napĺňať.
V ostatnom čase sa zameriavaš najmä na písanie pre mládež, čo iste nie je ľahké. Predpokladám, že si často zaspomínaš i na svoju pubertu. Aká bola?
Ako dieťa som bola skôr domased, ale bolo to asi spôsobené strachom našich rodičov. Veľmi nás nepúšťali nikam, lebo sa o nás báli. Doba bola zlá, ale zlá je vlastne aj teraz a ja sa v súčasnosti rovnako bojím o svoje deti. Ja som nejako nerebelovala, na strednej škole som popri učení stále pracovala a brigádovala, starala som sa o deti, žehlila košele, pomáhala som v domácnosti jednej mamičke na materskej. Bola som vedená k tomu, že ak som si chcela niečo kúpiť, zarobila som si na to. Možno až v 17 rokoch som tak viac začala so staršou sestrou chodiť von, občas sme si aj niečo vypili a fajčili sme cigarety. Na väčšie rebelstvá ale nikdy neprišlo. A jasné, chodila som s nejakými chalanmi, niekedy som sa s niektorými bozkávala len tak. Bola som, skrátka, také normálne dievča, ktoré skúšalo.
Najnovší počin z tvojho pera, ktorý zdobí pulty kníhkupectiev, je dueto, ktorý si napísala s Luciou Braunovou. Sexy stávka je síce názov, ktorý dosť napovie, ale predsa len, prezraď nám nejaké zaujímavosti z procesu vzniku.
Keď sme začali písať Sexy stávku, povedali sme si, že vytvoríme niečo na pobavenie. Niečo, pri čom si človek nemusí zaťažovať myseľ, na čom sa zasmeje. A čo je zaujímavejšie, ako keď sa niekto o niečo staví a snaží sa o výhru tak veľmi, až to prechádza do absurdných situácií? Nechcem to povedať takto, ale v podstate to tak bolo, že sme vzali sliepku a pridelili sme k nej kohútov na smetisko a išlo o to, kto nakoniec zvíťazí.
A čo teraz? Na čom momentálne pracuješ?
Pracujem na rukopise s názvom Vedľajšie účinky života. Píšem ho vďaka podpore Fondu na podporu umenia, keďže mi stadiaľ bolo udelené štipendium. Je to rukopis o dievčati, ktoré vďaka nehode zostalo na vozíčku a musí čeliť životu. Nezmenil sa iba jej zdravotný stav, ale aj vzťahy v rámci rodiny, najmä so sestrou. Navyše sa všetci museli presťahovať, keďže ona po nehode potrebovala bezbariérové bývanie, a tým pádom museli zmeniť aj školu. A ani tu nebude chýbať romantická linka.
Prečítajte si: ROZHOVOR s raperom Raegom: Donedávna som premýšľal, že by som vstúpil do armády, pretože som sa chcel začleniť
Predstav si, že by k tebe na večeru prišli všetky knižné postavy, ktoré si kedy vymyslela. Čo by si im uvarila na večeru?
Tak to by som asi varila veľmi dlho a musela by som sa pripravovať aj dva dni, lebo každá moja postava má rada niečo iné. Ale možno by som si postavila hlavu a povedala si, že uvarím niečo, čo mám rada ja a buď vám to bude chutiť, alebo nie, lebo všetkým sa jednoducho zavďačiť nedá. Alebo by som pustila do domu len tie postavy, ktoré nie sú prieberčivé.
Aký by bol podľa teba svet bez kníh?
Svet bez kníh by bol bezútešným miestom plným hlúposti a chýbali by v ňom aj emócie, schopnosť vcítiť sa do prežívania iných.
Prečítajte si: ROZHOVOR s Maťom Ďurindom: Sloboda je krásna, ale časom omrzí
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies