Michaela Mihoková je vášnivou čitateľkou kníh, pretože príbehy jej nielen rozširujú obzor, ale umožňujú jej v rukách držať vlastný kľúč od krajiny zázrakov. Písanie nepovažuje za voľnočasovú aktivitu, ale za celoživotnú lásku. Život sa s ňou nemaznal, no ona sa nikdy nevzdala a išla si za svojimi snami. Ako sa jej podarilo zostať motivovanou a o čom sú jej tri knihy nám prezradila v rozhovore.
1. Predstavte sa nám, povedzte nám niečo o svojom živote.
Hmm, povedala by som, že som malá žena, ktorá mala odjakživa veľké sny. Keď sa mi nepáčilo, čo mi ponúka svet okolo mňa, vytvorila som si svoj vlastný. Zbožňujem, keď písmená ožívajú a som knihomoľ do špiku kostí. Verím v nemožné, som emotívna, ale dokážem to dobre skrývať. Ráno si musím vypiť šálku čierneho čaju, inak so mnou nie je reč. Obdivujem Annu zo Zeleného domu, a hoci mám toľko chýb, že ich ani nezrátam, snažím sa z každej jednej poučiť. Keď mám zlú náladu, nesiaham po čokoláde, aj keď ju zbožňujem, ale nakrájam si jablká a vezmem si za hrsť orechov. Mám zásadu, že hnevať sa na niekoho môžem iba do západu slnka a snívam o tom, že raz pôjdem do Afriky.
2. Čo vás motivovalo nevzdať sa?
Ja ani neviem. Jednoducho som si povedala, že mám iba dve možnosti. Buď to nechám tak a budem sa ľutovať, alebo urobím všetko preto, aby som sa pohla ďalej. Vždy ma posilňovala aj viera v Boha a vedomie, že nech to teraz je akékoľvek, zajtra sa to zlepší. Lebo každý z nás má právo mať šťastný život a každý by si mal splniť túžby.
3. Ako sa vám podarilo dosiahnuť svoje sny?
Dôležitá bola najmä trpezlivosť. Naučila som sa, že pokiaľ niečo chcem, tak to asi nebudem mať z večera do rána. Musela som na sebe pracovať, niečo obetovať a byť sebadisciplinovaná. Kedysi som taká vôbec nebola, niečo som začala, ale už som nemala silu alebo odvahu dokončiť to. Asi som potrebovala vyzrieť a zaťať zuby, povedať si, že dnešok sa nevráti, a preto si z neho zoberiem všetko, čo mi bude ochotný dať. Veľké veci sa nikdy neudejú bez úsilia, to už viem a pripomínam si to stále.
4. Predstavte nám vaše knihy, o čom sú?
Zatiaľ mám na knižnom trhu dostupné tri tituly. Do povedomia som sa dostala románom Poškvrnená. Je to historická romanca, ktorá hovorí o predsudkoch, o ľútosti aj sebaľútosti. O tom, čo by sme chceli, ale nikdy mať nebudeme, lebo sa bojíme. O vzťahu dcéry a matky a o tom, že minulosť sa niekedy opakuje dovtedy, kým sa z nej človek nepoučí. Svoju úlohu tu zohrávajú aj nedodržané sľuby a aký vplyv môžu mať na budúcnosť. Je to príbeh o slovách, ktoré nevypovieme a o tajomstvách, ktoré nás aj tak dobehnú.
Druhá kniha je duet, ktorý som napísala s Kristínou Ježovičovou. Nazvali sme ju Nevidím zlo a je to rodinná dráma s prvkami trileru. Nie každý dokázal túto knihu dočítať do konca, miestami je dosť drsná a priamočiara. Ale myslím si, že niekedy je potrebné kričať, lebo inak by nás nikto nepočul. Hlavná myšlienka sa týka rodiny. Štyria členovia domácnosti žijú v jednom byte, ale navzájom sa nepoznajú. Je neuveriteľné, kam to až môže zájsť, pokiaľ budeme k sebe navzájom nevšímaví a budú nás zaujímať iba vlastné trápenia.
A napokon mi vyšla kniha Všetci sme cigáni. V nej sa prelína história so súčasnosťou a ani neviem, ako najlepšie by som ju opísala. Tvoriť tento príbeh bolo bláznivé a nádherné. Samozrejme, ako už aj názov napovedá, jednou z tém je aj rasizmus. Nešlo mi však o to, aby som jednu rasu ukázala ako dokonalú a tú druhú ako menejcennú. Naopak, cieľom bolo povedať, že či už menšina alebo majorita, má svoje nedostatky a že človek je vždy len človek, nech už by mal akúkoľvek farbu pleti. Príbehom sa nesie taká myšlienka, že ľudia sú ako topánky. Lebo nech sa zdajú akokoľvek pekné, najskôr si ich musíme obuť, aby sme zistili, či nám sadnú. Rovnako je to aj s ľuďmi. Spoznáme ich, niečo spolu prežijeme. A či ostanú? To je už o tom, či to bola tá správna topánka pre nás.
5. Ako sa vyrovnať s predsudkami a premeniť ich na posilňujúce slová?
Rada by som teraz napísala niečo, čo by ostatným pomohlo, ale pravdou je, že na to, aby sa niekto vyrovnal s predsudkami, potrebuje len nazbierať v sebe toľko vnútornej sily, koľkej je schopný. Musí hľadieť na to, čo je pred ním, a nie na to, čo o ňom hovoria. Z vlastnej skúsenosti viem, že ak niekto uráža či kritizuje, ak vidí len prostredníctvom predsudkov, väčšinou má problém sám so sebou. Tí, ktorí mi kedy hádzali polená pod nohy, tak robili preto, lebo som im pripomenula niečo, čo im chýba. Niečo, čo by sami chceli, ale z nejakého dôvodu to nemajú. Je to proces a asi si treba vziať hrošiu kožu, inak to nejde. A tiež je to o spoznaní seba samého. Moja hodnota nie je v tom, čo o mne povedia iní. A nie je ani v tom, čo dokážem alebo aké talenty mi boli dané. Verím, že moja hodnota je v Bohu a to mi zobrať nikto nemôže.
Knihy Michaely sa tešili veľkému úspechu. Ak ja vy patríte medzi vášnivých knihomoľov, jej romány nájdete tu.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies