ROZHOVOR: Splnil si sen a stal sa prvým slovenským wrestlerom, kariéru mu takmer ukončili zranenia

NETKY.SK • 8 Máj 2021, 11:03 • 2 min
ROZHOVOR: Splnil si sen a stal sa prvým slovenským wrestlerom, kariéru mu takmer ukončili zranenia

Profesionálny wrestling nikdy nemal na Slovensku a v Českej republike silnú tradíciu. Situácia sa začala meniť k lepšiemu po roku 2010, keď skupina nadšencov uskutočňovala aktivity v online priestore a v roku 2017 vznikla prvá československá organizácia Art of Wrestling. Pri jej zrode stál aj človek, ktorý na Slovensku prepísal dejiny tejto športovej zábavy.

slovakia

left justify in out

Marek Šlosár z Nitry je certifikovaným osobným trénerom a futbalovým koučom, ktorý sa v ringu mení na gladiátora Markusa Mytru. Jeho príbeh je obzvlášť zaujímavý aj kvôli tomu, že ide o vôbec prvého slovenského wrestlera v histórii. V exkluzívnom rozhovore pre Netky.sk opísal svoju cestu plnú triumfov a pádov.

 

Aké boli tvoje prvé skúsenosti s wrestlingom?

 

V detstve som sledoval stanicu Fox Sports, kde som po prvýkrát uvidel wrestlingový zápas. Potom sme s kamarátmi hrávali videohry, napríklad Kráčajúca skala na PS2 s Dwayneom Johnsonom.

 

Ako sa niekto zo Slovenska stane wrestlerom? Možnosti tu boli minimálne.

 

Základom je nájsť dobrú wrestlingovú školu. Na Slovensku sa to robiť nedalo a aj situácia v Európe bola iná ako dnes, pretože okrem Wikipedie sa na internete nedal nájsť zoznam akadémií. Našiel som teda informácie o dvoch školách, jednej vo Viedni a druhej v Budapešti. Rakúsko ma na základe fotografií príliš neohúrilo, dokonca nemali ani ring. Maďari to robili profesionálnejšie, dokonca mali zverejnené zápasy. Poslal som im e-mail v ktorom som sa predstavil a povedal, že by som chcel vyskúšať wrestling. Následne sme sa dohodli a čakal na mňa prvý tréning. Tušil som, že to bude náročné, preto som so sebou vzal kamaráta, aby ma v prípade, ak ma tam dobijú, odviezol domov, prípadne do nemocnice (smiech). Budapešť je od Nitry vzdialená asi 2 a pol hodiny, takže nie je úplne jednoduché šoférovať tam, päť hodín sa nechať mlátiť a potom šoférovať späť. Po tréningu som si musel vziať tabletku proti bolesti, bolo to brutálne.

 

img

 

Jeden z najznámejších profesionálnych wrestlerov histórie Kurt Angle, ktorý v roku 1996 získal zlatú medailu v zápasení na olympiáde v Atlante napriek zlomenému krku sa raz vyjadril, že po prvom tréningu mal chuť skončiť. Prečo si sa rozhodol pokračovať a o týždeň sa do Maďarska vrátiť?

 

Mojou výhodou bolo, že som už mal isté športové návyky. Vedel som, že to bude na začiatku mimoriadne ťažké. Môj kamarát sa čudoval, keď som mu povedal, že sa tam vrátim, ja som však chcel objavovať čaro wrestlingu. Ide o aktivitu, ktorá sa na prvý pohľad môže zdať málo náročná, opak je ale pravdou. Nikdy by som si nepomyslel, že beh v ringu a odrážanie sa od lán tak veľmi bolí. Išlo o opáskované konopné laná, každý odraz ti spôsobuje nepríjemnú bolesť a po tréningu zistíš, že máš chrbát posiaty podliatinami.

 

Wrestleri musia okrem špičkových atletických výkonov zvládať aj herecké prvky. Mal si s tým problém?

 

Ani nie, som spoločenský človek a takéto veci vyhľadávam. V rámci tréningov sme absolvovali aj hodiny herectva, na ktorých sme cvičili gestikuláciu, mimiku a prácu s publikom. Najviac ma bavilo to, keď sme mali hovoriť jednu vetu v rôznych emóciách.

 

 

Do akých krajín si sa vďaka wrestlingu dostal?

 

Okrem Maďarska som zápasil aj v Českej republike, kde sa rozbehla organizácia Art of Wrestling a vystupoval som tam obzvlášť rád. Veľmi som sa tešil na vystúpenie doma na Slovensku, pandémia však odložila túto historickú chvíľu na neurčito. Najviac v pamäti mi však utkveli zápasy vo Francúzsku, a to kvôli cestovaniu. Najskôr som musel ísť do Budapešti, nechať tam auto, letieť do Mníchova, odtiaľ do Luxemburska, potom ísť šesť hodín autom do jedného malého mesta vo Francúzsku, zápasiť tam, odtiaľ cestovať päť hodín do druhého mesta, opäť zápasiť a vrátiť sa späť cez Mníchov a Budapešť domov. Za tri dni som precestoval 21 hodín.

 

Hovoríš o tom, aké náročné to bolo. Tvrdé tréningy, únavné cesty, nedostatok spánku. Čo ťa motivovalo aby si pokračoval ďalej?

 

Bavilo ma to až do takej miery, že by som pokojne zápasil aj vtedy, ak by tam neboli diváci (smiech). Ale najviac ma napĺňal fakt, že som ich mohol tešiť tým, čo ma baví. Aj ak by sedel v hale jeden človek, stálo by to za to.

 

Väčšina wrestlerov používa tzv. ringové mená. Ako vzniklo tvoje alter-ego Markus Mytra?

 

V Maďarsku ma čakal debutový zápas a potreboval som nejaké „cool“ meno. S kamarátom a manažérom v jednej osobe sme uvažovali, čo by bolo pre mňa vhodné. Keďže som mal vždy rád gladiátorov, kúpil som si plášť a starovekú helmu. Vo wrestlingu je dôležitý vzhľad a hlavne nástup do ringu. Chcel som sa teda profilovať takýmto smerom. Za nástupovku som si zvolil inštrumentálnu verziu skladby Ready for War od 50 Centa a keďže sa volám Marek, zvolil som si meno Markus. Priezvisko malo byť pôvodne „Nytra“, pretože som z Nitry a chcel som, aby to malo tvrdšiu výslovnosť. V Maďarsku však už pôsobil zápasník „Nitro“ a majiteľ mal pocit, že je to podobné. Preto sme N zmenili na M a Markus Mytra bol na svete.

 

img

 

Väčšina laickej verejnosti sa nazdáva, že wrestling je len divadlom a nebolí. Čo by si týmto ľuďom odkázal?

 

Keď si človek povie, že je to hrané, automaticky si myslí, že to nebolí, lebo je to predsa tak aj vo filmoch, nie? Vo wrestlingu je to iné, nemáme tu kaskadérov. Áno, je to hrané, ale kontakt tam je, dokonca silný. Údery a chvaty tlmíme len do takej miery, aby sme sa pri tom nezabili. Platí tu pravidlo „udri len tak silno ako znesieš, pretože rovnaký úder dostaneš“ a keďže som mal rád fyzický štýl zápasenia, nevyhol som sa niekoľkým vážnym zraneniam. Dlhodobo ma trápilo rameno. Skúšal som špecialistov, procedúry, no pomohla až operácia. Liečil som sa niekoľko mesiacov a v prvom zápase po návrate som si roztrieštil hlavu vretennej kosti. Rozpadla sa na osem častí, sedem z nich zoskrutkovali, ôsma sa rozpadla na prach. Hrozil mi koniec kariéry.

 

Zranil si sa len týždeň pred veľkým zápasom v Art of Wrestling v Prahe, ktorý mal byť tvojím triumfálnym návratom pred publikum, ktoré ťa zbožňovalo, veď v Českej republike si patril k najpopulárnejším zápasníkom. Ako to ovplyvnilo tvoju psychiku?

 

Bola to katastrofa, takmer som sa zložil. Keďže som dlho pauzoval kvôli zraneniu, do Maďarska som sa išiel „rozohriať“ pred dôležitým zápasom v Prahe, no a stalo sa toto. Dolámal som sa kvôli banalite, keď si aj dnes pozriem záznam, netuším, čo sa stalo. Spadol som presne tak, ako som mal, lakeť to však nevydržal.

 

 

Prvé prognózy po zranení boli nepriaznivé, lekári ti dokonca povedali, aby si na wrestling zabudol. Ako to vyzerá s tvojou budúcnosťou medzi povrazmi?

 

S obmedzenou mobilitou som sa naučil žiť, lakeť už nikdy nebude stopercentný, v poslednom čase ale normálne cvičím a zápasiť by som mohol. Zrejme by som musel trochu zmeniť štýl. Človek si zvykne aj na gilotínu (smiech). Momentálne na to až tak netlačím. Je tu pandémia, človeku sa trochu zmenili priority ale budúcnosť v ringu vidím pozitívne, nikdy nehovor nikdy. Poznám ľudí, ktorí ukončili kariéru a po rokoch sa vrátili. Ja som oficiálne nič neukončil, len sa snažím dostať do najlepšej možnej kondície.

 

Keď si na Slovensku začínal s wrestlingom, bol si jediný. Postupne sa prihlásilo o slovo viacero ďalších chalanov, ktorým sa začalo dariť. Erik Strange z Hnúšte sa presadil v Kanade a Ken Pyro z Fiľakova dokonca zápasil v Japonsku s legendárnymi menami. Ako si vnímal fakt, že sa slovenská, resp. československá komunita neustále rozrastá?

 

Tešil som sa, že som narazil na niekoho s podobnou krvnou skupinou. V Maďarsku som mal veľa priateľov ale jazyk neovládam, takže všetky diskusie prebiehali v angličtine. Veľakrát sa stalo, že som tam bol jediným zahraničným wrestlerom, a tak som musel počúvať dlhé porady v maďarčine len kvôli tomu, aby mi na konci povedali anglický súhrn v niekoľkých vetách (smiech). Potom to už bolo lepšie, začali pozývať viac zápasníkov z cudziny. Ale rodný jazyk je rodný jazyk. Bolo príjemné, že som zrazu mohol s niekým pokecať v slovenčine alebo v češtine.

 

img

 

Navštívil si mnoho wrestlingových seminárov, na ktorých si sa učil od tých najlepších. Základom vo wrestlingu je neustále zdokonaľovanie sa alebo sa mýlim?

 

Určite, treba na sebe neustále makať. Poznám ľudí, ktorí zápasia 20 rokov a stále sa učia nové veci. Je šialené, že ako Slovák som mal šancu trénovať s ľuďmi ako Aleister Black, Pete Dunne, Tyler Bate či Dave Mastiff. Všetci dnes pôsobia v najväčšej wrestlingovej organizácii sveta WWE a sú považovaní za veľké hviezdy.

 

Pozícia prvého slovenského wrestlera však nie je tým jediným, čo je na tvojom príbehu zaujímavé. Ako prvý Slovák vo wrestlingu si dokonca získal titul. Aké to bolo?

 

Išlo o vrchol mojej kariéry. V mojej domovskej spoločnosti Hungarian Championship Wrestling som získal tímové tituly, alebo ak chcete, tituly dvojíc. Mojím partnerom bol Yorghos Kolonis z Cypru. Keď som dvíhal opasok nad hlavu a ľudia skandovali naše mená, cítil som sa ako v siedmom nebi. Po čase ma to začalo viac lákať do tzv. singles divízie, chcel som byť jednotlivcom, bojovať sám za seba. Do dnešného dňa ma veľmi mrzí, že som kvôli zranenému ramenu musel odstúpiť z turnaja o prestížny Art of Wrestling Championship, do ktorého som bol nasadený ako jednotka po víťazstve nad Johnom „Bad Bones“ Klingerom z Nemecka, ktorého som pokoril na udalosti AOW 10. Išlo o turnaj, v ktorom sa korunoval historicky prvý šampión AOW.

 

img

 

Priniesol ti wrestling niečo aj do bežného života?

 

V prvom rade musím povedať, že som si splnil sen. Keď som ako dieťa sníval o kariére wrestlera, zdalo sa to nedosiahnuteľné. Vážil som 60 kg, nebola tu škola, bol som bez peňazí. Povedal som si, že začnem cvičiť a uvidí sa, no a keď som dosiahol plnoletosť, nebolo čo riešiť. Okrem lepšej postavy a zdravého životného štýlu to bola aj trpezlivosť. Niekto si myslí, že príde na tréning a o dva týždne už bude zápasiť pred publikom vo vypredanej hale. Nie je to tak. Svoj prvý zápas som mohol absolvovať až po dvoch rokoch tréningu. Videl som ľudí prichádzať a odchádzať, ja som ostal a niekoľkoročná drina napokon priniesla ovocie. Zvýšilo mi to aj sebadôveru, zrazu som vedel, že keď si niečo zaumienim, dokážem to. V bežnom živote ide o veľmi cennú vlastnosť. Predtým som sa v triede hanbil prihlásiť, wrestling ma však od základov zmenil.



twiterfacebooklinkedinwhatsapp


Autor: Róbert Krupár



Netky
Silvester príde o
00 DNÍ 00 HODÍN 00 MINÚT 00 SEKÚND
logo
Copyright © 2023 PetsoftMedia Inc.
Všetky práva sú vyhradené. Publikovanie alebo ďalšie šírenie správ, fotografií a video správ zo zdrojov TASR, SITA, taktiež z vlastnej autorskej tvorby, je bez predchádzajúceho písomného súhlasu porušením autorského zákona

Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies