ROZHOVOR Tak to je odvaha! Mária Priečinská a Roman Pomajbo predstavujú novovzniknuté divadlo

Kultúra počas posledných dvoch rokov zažíva nie príliš dobré časy, niektoré strediská dokonca hovoria o pochovávaní zaživa. Ako sa so situáciou vyrovnávate vo vašom stredisku?

Keď prišla prvá vlna korony, lockdowny a práca z domu, nechcela som pripustiť, že by sa u nás nič nedialo. Pripravili sme plán na dištančné štúdium zo strediska kultúry, kde sme ho chceli nahrávať, aby sa deti mohli k predmetom vrátiť, no školy a učitelia už mali pripravené vlastné programy. Bolo nám ľúto vzdať sa plánu, tak sme robili online programy doslova na kolene. Založili sme Youtube kanál, kde sa vysielali prednášky, relácia u nás o nás, detské programy, čítanie poézie i prózy, slovom všetko, čo sme predpokladali, že mohlo by ľudí osloviť.

Kto čítal poéziu a prózu?

Skvelá Bibiana Ondrejková, ktorá je autorkou detských knižiek o dievčati Julinke, rovnako napísala zbierku básní. Podporili sme aj detský projekt Belabka, ktorý je zameraný na podporu interaktívneho a hravého vzdelávania pre deti v oblasti využitia úspor energie a ochrany životného prostredia. Ľudia sa nás teraz pýtajú, prečo nepokračujeme, no momentálne sme si pribrali nový projekt, a to založenie Novomestského divadla, takže kapacitne sme absolútne vyťažení. Každý deň skúšame, na február pripravujeme premiéru.

Čo nám o divadle, ktoré vzniká v čase, keď kultúra minimálne drieme, môžete už teraz prezradiť? 

Nedávno, keď sme mali skúšku, jeden z účinkujúcich a členov divadla, Roman Pomajbo, poznamenal, že idem proti prúdu, lebo v čase, keď všetci všetko zatvárajú, ja sa snažím o opak – otvoriť nové divadlo. Ide skôr o súhru náhod a udalostí, ktoré sa tu zbehli.  V stredisku pracujem takmer desať rokov a myšlienka založiť divadlo nie je z večera do rána. S bývalou kolegyňou Monikou Luknárovou sme sa touto myšlienkou zaoberali od začiatku, no nie je to jednoduché. Treba nájsť autora, režiséra, hercov, popritom sa stredisko kultúry nemôže sústrediť len na divadlo, na to sú divadlá. Samozrejme, chceme do nášho krásne zrekonštruovaného stánku prilákať čo najviac ľudí, a tak sa snažíme byť multižánroví, širokospektrálni, chceme zaujať všetky vekové kategórie, aby si tu všetci našli to svoje. Z časových aj priestorových dôvodov musel dozrieť ten čas, ktorý nastal práve teraz.

Známi herci sa pustili do práce.

Čo bolo spúšťačom?

Mladý talentovaný režisér Michael Sharmant prišiel za mnou s inscenáciou Jeruzalem Anno 1187 a otázkou, či by sme sa do toho nepustili. Je to dobová dráma, Michaela poznám od detstva, spolupracovali sme už na detskom televíznom tábore. Študoval v Londýne na prestížnej univerzite, kde sa učil od najlepších ako Eddie Hamilton, Steven Knight, Andy Serkis, Maeve Murphy, či Pawel Pawlikovski. Medzi jeho vyše 200 produkcií patrí tiež pôsobenie vo funkcii casting directora na pripravovanom filme s Justinom Timberlakeom.

Kostýmy a masky má pod palcom prezidentka Asociácie Bodypainerov Slovenska  a producentka dramatických podujatí, Marta Gejdošová. Jedinečnú autorskú veľkovýpravnú hudbu, ktorá umocňuje atmosféru inscenácie, vytvoril spevák, skladateľ, producent, multiinštrumentalista a víťaz Česko Slovenského X-faktoru Peter Bažík, na ktorého sa diváci môžu tešiť, nakoľko sa v inscenácií predstaví v roli eminencie. Scénu a kulisy zastrešuje kreatívny tím Ivana Kopu, ktorý sa už postaral o mnohé seriálové, filmové a divadelné prostredia našich a zahraničných produkcií. Takže zhluk úspešných ľudí, ktorí sa podujali na spoluprácu a, samozrejme, nesmiem zabudnúť na hercov, ktorí to všetko odprezentujú na javisku – Roman Pomajbo, Dušan Cinkota, Martin Kaprálik, Miška Kapráliková, Jana Lieskovská a ďalší.

Bolo ťažké osloviť a získať hercov?

Príjemne ma prekvapili ich reakcie. Napríklad Dušana Cinkotu som predtým nepoznala, poslala som mu v maili informácie a scenár, a hneď na druhý deň reagoval, že skvelé a rád sa toho zúčastní, čo bolo pre mňa naozaj veľmi, veľmi povzbudivé. Peter Bažík si zahral aj menšiu postavu, ale hlavne zložil veľkú hudbu, emočne silnú, takže veľmi sadla k textu, čiže všetci pristupovali k práci s nadšením a tešíme sa z toho, deň čo deň po každej skúške sme o krok vpred. Budú tam šermiarske súboje, ktoré budú naozaj živé, žiadne nacvičené „tanečky“.

Hudbu k predstaveniu zložil Peter Bažík.

Vašou ambíciou v myšlienkach na divadlo bolo teda hlavne mať hru vytvorenú špeciálne pre vaše nové divadlo, žiadna klasika – Shakespeare a podobne?

Presne, táto inscenácia je napísaná pre Stredisko kultúry, bude sa hrávať výlučne u nás, prípadne po čase by sa s hrou mohlo vycestovať za divákmi do iných miest. Na klasiku a známe diela či muzikály sú v Bratislave koncentrované divadlá, my sme stredisko kultúry a tým pádom ponúkame niečo iné. Nesuplujeme divadlo.

Nemáte obavy, že si Novomestské divadlo budú pliesť, že pochádza z Nového mesta nad Váhom?

Názov sme vyberali dôkladne a chceli sme, aby bolo jasné, do ktorej mestskej časti patrí. Je možné, že príde k omylom, ale toto je Novomestské divadlo v Bratislave, tak verím, že si ľudia zvyknú. Podpora pôjde od tejto mestskej časti, takže nechceme potláčať značku Nového mesta. Samozrejme budeme radi, keď sa do nášho divadla naučia chodiť ľudia aj z iných mestských častí. Predstavenie je súčasťou vyučovania stredných škôl, tak veríme, že sem dostaneme aj študentov a je neuveriteľné, ako je hra súčasná v tom, že problémy z doby dávno minulej sa kopírujú do súčasnosti.

V oblasti kultúry nie ste žiaden nováčik, pracovali ste ako manažérka Roba Grigorova, Petra Nagya, Metalindy, stojíte za detskými hviezdami ako Martin Madej, Miška Paštéková a ďalšie. Pomohla vám táto minulosť pri získavaní hercov?

Ako som spomenula, s Dušanom Cinkotom som sa nepoznala, ale ku Kaprálikovcom som mala bližšie ako k muzikálovým hercom, rovnako s Romanom Pomajbom sa poznáme dlho. Veľmi mi chcel vyjsť v ústrety aj Juraj Bača, aj si prečítal hru, aj chcel účinkovať, žiaľ, má toho veľa, točí v Česku a musel z časových dôvodov odmietnuť. Ostávame v kontakte a nie je vylúčené, že niekedy si u nás zahrá, ale bude aspoň moderovať slávnostné uvedenie divadla a rovnako sa stane jeho krstným otcom. Keď volám účinkujúcim, vedia, že chcem niečo za menej peňazí, ako bežne berú, ale vážim si nesmierne, že mi zdvihnú telefón a vyjdú mi v ústrety. Možno to nie je tá najlepšia vizitka, ale peňazí v kultúre nikdy nie je dosť, a preto som nesmierne vďačná za všetkých, ktorí tu účinkujú kedykoľvek.

Na divákov čakajú krásne zrekonštruované priestory.

V septembri ste slávnostne otvorili stredisko po veľkej rekonštrukcii, čo vám priniesla?

Musím sa pochváliť, že to nie je len vonkajší upravený a pekný vzhľad, aj vestibul, ktorý to potreboval, ale moderní sme aj vo vnútri, pretože máme obstojnú techniku, plánujeme pre mladých vysielať streamovo. Obklopujem sa mladšími, pretože preferujem názor, že aj od mladších sa môžeme učiť. Chceme k nám pritiahnuť aj mladú generáciu, čo nie je ľahké, lebo majú svoje puby, kluby, Netflix a podobne.

Na záver hádam pozvanie na premiéru hry Jeruzalem Anno 1187?

Otvorenie a predpremiéra divadla, pokiaľ nám to situácia dovolí, ako i slávnostné uvedenie divadla, bude 22. februára  a premiéra    25. februára 2022. Na obe predstavenia sú už lístky v predaji a oplatí sa prísť, nakoľko hra je super, herci sú zapálení a doslova sa tešíme na divákov.

Mária Priečinská a Roman Pomajbo

Pán Pomajbo, aká bola vaša prvá reakcia, keď ste sa dozvedeli, čo sa chystá v Stredisku kultúry na Vajnorskej?

Úprimne? Že sa Majka zbláznila, pretože v tejto dobe je to odvážne, ambiciózne, ale keďže ju poznám dlhé roky, viem, že ide rada  proti prúdu, tak som si všetko vypočul. Dosť dlho som bol chladný, rezervovaný, až váhavý, lebo niekoľko divadiel som spoluzakladal, niektoré aj stále fungujú, ale to nadšenie z počiatkov, eufóriu, mám už za sebou. Je pekné chcieť, ale akú to má perspektívu? Celá tá naivita vzbudzovala vo mne úsmev a spomínanú váhavosť. Predsa len kdesi vzadu v tom mozgu mi blikala kontrolka, že vznik akéhokoľvek kultúrneho stánku treba podporiť, treba tomu dať zelenú, kultúry nikdy nie je dosť, takže svojím spôsobom som bol otvorený aj tejto pološialenej myšlienke. (Úsmev).

Neskôr ste zmenili názor. Čo bolo kľúčovým momentom, že ste uverili?

Stretnutie s mladým autorom hry Jeruzalem – Michaelom Sharmantom, ale samozrejme, aj to chvíľu trvalo. Tiež som mal taký nadhľad, jasné, mladý, plný elánu, prišiel zo zahraničia, myslí si, že všetko tu bude fungovať ľavou zadnou, však tiež som pobudol v zahraničí a prišiel domov s elánom a nadšením. Lenže potom bol vyhlásený konkurz a zúčastnilo sa ho tak veľa ľudí... Tam som    pochopil, že ľudia chcú robiť divadlo, že je to druh terapie a Majky, ako dôverne autora a režiséra voláme, prilákal naozaj na konkurz veľa ľudí. Vtedy som už začal brať celú situáciu vážnejšie.

Mohlo by vás zaujímať: REPORTÁŽ Richard Autner: „Povedzte, kde sme sa to stratili?“ pýta sa herec v jednej zo svojich piesní

Čo hovoríte na žáner, ktorý si vybral autor – historická dráma Jeruzalem?

Aj to ma v prvom momente zarazilo, ale potom sme sa bavili, že ak chcete vidieť známu komédiu, do ktorého divadla treba ísť? A dali sme si odpoveď – do všetkých, všade nájdete dobrú klasickú komédiu. A tu sme sa s Majkym úplne stretli, lebo naozaj na čo budú ľudia o pár rokov chodiť do divadla? Treba ich už teraz učiť, pripravovať, preto sa mi páči, ako chce ľudí prilákať do divadla, napokon sám som zažil výchovné koncerty a verím, že pomohli vychovať divákov koncertov.

 Čo nám môžete prezradiť o svojej postave v hre Jeruzalem?

Neskromne musím skonštatovať, že moja postava je najťažšia. Ak ľudia poznajú veľkofilm Kráľovstvo nebeské, vedia, že je tam veľa postáv, no ja som tu taká líška – Hakim, ktorá ťahá nitky z pozadia, nenápadne,  zložitejší charakter, neviete na ktorej strane je, a svojím konaním chce dosiahnuť osobný prospech  aj za cenu vojny. V tom filme napríklad táto postava neexistuje, aj to sa mi páči na Majkym, jeho tvorivosť, má to naštudované, sám som sa dozvedel kopec nových informácií z čias starého Jeruzalema. Šarvátky, intrigy a spôsoby vládnutia sa opakujú a v mnohom pripomínajú dnešnú dobu, takže srdečne pozývam.