Rozprávka pre dospelých: Nemusíme vždy čakať na veľké veci, niekedy postačia na zmenu aj malé zázraky

Veď to poznáte, všetci máme obdobia, keď nič netušiaci vystrčíme päty z domu a začneme sa ponevierať kade-tade, aby sme nezaháľali a mohli aj na konci mesiaca s pokojným svedomím vziať plat za všetko vykonané. Potom sa však rozleje čaj, na ktorý sme sa tešili, počítač nie a nie sa zapnúť a aby toho nebolo málo, udejú sa aj iné krivdy.

Výpoveď

Pre Júliu by bolo nemysliteľné, ak by zanevrela na svet ako taký pre rozbité taniere či iné všednosti, ale keď jej zamestnávateľ oznámil, že je prepustená, to veru za problém považovala.

„Ale ako? Prečo?“ čudovala sa žena, ktorá predpokladala, že v rovnakej firme strávi aspoň päť nasledujúcich rokov. Vypomstilo sa jej, že čosi vnímala ako samozrejmé a skončila bez výhod, bez vyhliadky na budúcnosť. Bez nádeje. Nikto ju nepochopil, lebo ak sa aj posťažovala, reakcia bola zakaždým zdržanlivá.

„No a? Nájdeš si inú prácu.“

Ľahla si

Ľahla si teda na posteľ, a ani nevedela ako, po lícach jej stekali slzy ako hrachy. Vôbec si neuvedomila, že plače, miešala sa v nej únava so stresom, znechutenie s ponížením, emócií bolo toľko, že ak by sa dali vyhodiť do hrnca, vznikla by z toho slušná porcia jedla pre zdatného chlapa.

Hodiny sa míňali, nakoniec si vstúpila do svedomia a povedala si, že nesmie trčať v posteli, že predsa ak čas niečím zmysluplným nezapláta, aspoň ho musí oklamať menej dôležitými činnosťami.

Kniha

Rozhodla sa pustiť si audioknihu a našla si i vhodnú aplikáciu, čo jej okrem prehrávania ponúkla aj iné vymoženosti.

A tak sa započúvala a zžila sa so zoznamovaním s novým, že sa nálada uvoľnila. Kútiky úst sa nepatrne, ale predsa pohli do drobného úsmevu. Vtedy pochopila, že do ľudského vnútra Boh vložil niečo, vďaka čomu sa smejeme aj v slzách. Máme schopnosť potešiť sa z maličkostí, a to aj vtedy, keď stojíme uprostred hurikánu. Ak to nie je zázrak, potom čo ním je?