Rozprávky, ach, tie rozprávky. Toto sú hlášky, ktoré v dnešných rozprávkových príbehoch už ťažko započujeme!

Iste, v dôvodoch, prečo nás to priťahuje k rozprávkovým príbehom, sa odlišujeme, pretože kým menší jednoducho vnímajú to, čo vnímať majú, my sa chceme potešiť a zabudnúť na ťažkosti v realite. Vždy budú potrebné, vždy budú žiadané a vždy sa nájdu takí, ktorí ich spíšu a ďalej rozšíria tak, až nám vyrazí dych, lebo v každom období, v každom desaťročí sa kocháme pri obrazovkách.

Keby sme sa ale trošičku posunuli v čase, o niekoľko rokov dozadu, našli by sme nejaké inakosti, nejaké vety, ktoré v dnešných rozprávkach tak často nebývajú, lebo tie majú iných hrdinov a iných zloprajníkov.

Človečina

Kedysi býval zápornou postavou drak, so siedmimi alebo s desiatimi hlavami, a bol to práve on, kto skrížil plány dvom zaľúbencom, z ktorých ona bola princezná a on nejaký nižšie postavený, ale zato výnimočne chrabrý mládenec.

A tak sa stávalo, že drak, čo si brúsil zuby na chuderku princeznú, sa uchýlil k najhoršiemu a odniesol ju z jej kráľovstva, aby pre neho chystala večere a robila mu spoločnosť. Nerátal s tým, že zaľúbený mládenec, jeho sok, sa nevzdá a nakoniec príde pre svoju vyvolenú, veru také niečo by si ani nepomyslel. Ale on sa objavil vždy, princezná rozjarená a aj bojazlivá ho najskôr skrývala, lebo nechcela, aby drak ublížil. Nechcela by, aby sa jej milému čo i len vlások na hlave skrivil.

Len čo však drak vošiel do príbytku, nadýchol sa a vyslovil onú vetu, ktorá sa kedysi v rozprávkach hojne vyskytovala.

„Fuj, žena! Človečina tu smrdí.“

Halušky

Pri drakovi sa ešte zdržíme, lebo je s ním spätá aj iná vec, nezabudnuteľná. Pravdaže, niekto, kto mal toľko hláv a pýšil sa takou veľkou silou, si nemohol dovoliť zjesť hocičo, musel predsa dajako rozvíjať schopnosti, aby nepriatelia boli ešte viac zastrašení.

Jeho pokrm teda bol parádny, aj ťažko si to predstaviť, ale dráčikovi to zaiste chutilo a najmä ho to zasýtilo tak, ako sa aj patrilo.

„Dal by som si olovené halušky.“

Hlas

Pokiaľ nie sme spokojní s vlastným hlasom, smieme si akurát tak vypovedať zopár sťažností, smieme sa aj zožierať, ale beztak je to na nič platné. Keď ale rovnaký problém nastal v rozprávke, dalo sa to poľahky vyriešiť, lebo ten, koho sa to týkalo, sa aj pochválil.

„Pôjdem ku kováčovi, aby mi ukul nový hlas.“

Veru tak, tí rozprávkoví kováči boli poriadne zruční, patrí im česť a aj zmienka v tomto článku. Azda budeme mať raz šťastie i my, a ocitneme sa v dajakej nádhernej zemi s princami a rytiermi, možno dakde za siedmimi horami a siedmimi dolami.