FOTO Singapur: Luxusná ázijská šperkovnica

Po necelej hodine cesty z malajzijského Kuala Lumpur pristávame na letisku Changi a už moje prvé kroky Singapurom sa nesú v znamení jemnej noblesy. Skoro celé letisko je pokryté kobercom a keď sa obzriem okolo seba, mám pocit, že som pristál vo foyer niektorého luxusného hotela. Miestami až sterilne čisté, krásne farebné, voňavé, detailne zorganizované a síce drahé ako „fras“, no určite nie nudné a jednotvárne. Toto sú najčastejšie prívlastky, ktoré sa vo mne opakujú počas nasledujúcich troch dní v tomto mestskom štáte.

V príletovej hale nás čaká Sharon, milá slečna, pôvodom z Malajzie, ktorú som v živote nevidel, ale máme niekoľko spoločných kamarátov na sociálnej sieti, takže som ju neváhal kontaktovať pri prvej návšteve Singapuru. „Slovensko je nádherné, veľmi sa mi tam páčilo!“ dušuje sa, bola totiž na pracovnej ceste v Bratislave. „Máte tam výborné destiláty,“ smeje sa. Chápem ju, pretože pri našich destilátoch sa aj mne všade páči, dokonca aj doma... Sharon nás vedie vpred, na vyleštenej stanici metra nám kupuje lístky, pretože nemáme hotovosť a naše európske bankomatové karty automat na lístky neakceptuje, k platbe by sme potrebovali špeciálnu singapurskú. Mimochodom, na stanici metra ešte stále nemám pocit, že by som opustil hotel, v ktorom sme pred hodinou pristáli.

Singapur, v preklade „Levie mesto“, je známy aj ako „Mesto zákazov“ alebo „Mesto pokút“, pýtam sa teda mojej novej kamarátky, ako to tu funguje a do akej miery máme brať vážne tieto výstrahy, veď aj u nás doma je zakázané všeličo možné...   „Dávajte si pozor na žuvačky a jedlo, v mestskej hromadnej doprave je zakázané papať aj fotiť sa, takže žiadne selfie.“ Rovnako napríklad lepenie žuvačiek, pľuvanie, odhadzovanie smetí, špakov, či fajčenie mimo vyznačených miest sa tu prísne trestá. Pokiaľ viem, žuvačky si tu ani nekúpite, ich predaj sa dokonca tiež trestá. Pre mnohých môže byť vzácna informácia, že nespláchnutie verejnej toalety či pisoára tu stojí podľa aktuálneho kurzu približne 100 eur. Nie, na toaletách nie sú kamery (dúfam), to iba v prípade, že by vás „načapal“ váš neprajník.

Keby sa vás predsa len zmocnila anarchia a v delíriu alebo v amoku pomsty by ste sa chceli vycikať – povedzme – vo výťahu, zapne sa „UDD-čko“, presnejšie „Urine Detection Device“, v preklade „močový detektor“, a dvere výťahu vám otvoria až policajti, takže ja osobne by som to neriskoval ani na ulici v kríkoch. Po krátkej inštruktáži nastupujeme do metra, v ktorom sa ozve hlas: „Ak si všimnete akúkoľvek podozrivú osobu, okamžite stlačte núdzový gombík, ktorý nájdete vyznačený pri dverách! Nasledujúca stanica...“ V Singapure je štátnym jazykom angličtina, všetci veľmi dobre rozumieme a ja žuvačku radšej prehltnem, aby som nebol ničím podozrivý. „Netreba to brať až tak smrteľne vážne, ale občas si dajte bacha,“ smeje sa Sharon. Lúčime sa s ňou v centre mesta pred našim hostelom.

Ubytovanie som vybral v koloniálnej štvrti, blízko brehu rovnomennej rieky Singapur, ktorá sa tiahne cez centrum mesta a delí od seba spomínanú koloniálnu a biznisovú časť. Známe sú jej nábrežia zvané „Quays“, na ktorých sa sústreďuje miestny nočný život. Čo sa týka ubytovania, ako v každom veľkomeste, aj tu máte na výber zo širokého sortimentu, od hostelov až po luxusné hotely, rozdiel je samozrejme v cene. Mne sa zdalo príliš luxusné zaplatiť za noc v priemernom hosteli 40 eur, navyše v „dormroome“ (je to tzv. spoločná izba minimálne pre 6 osôb, ktoré väčšinou vyzerajú ako kasárne), no v tom čase to bol najlacnejší variant, aký som našiel na webe. V duchu si spomeniem na pekný hotel na Bali s bazénom a raňajkami v cene 5 eur na osobu.

Známy Clarke Quay láka návštevníkov svojimi pestro vysvietenými barmi a reštauráciami postavenými miestnymi dizajnérmi. Tieto krásne vytvarované, miestami až gýčovito farebné podniky plné turistov, odrážajúce sa na nočnej hladine rieky, vyzerajú naozaj neodolateľne, ale ich ceny ma predsa len odhovárajú od večere. Tá by ma tu mohla vyjsť aj na 100 eur. Navyše, pri pohľade na niektoré podniky si nie som celkom istý, či cena zodpovedá ich kvalite.

Iba kúsok ďalej od nablýskanej turistickej atrakcie nájdete množstvo kvalitných bufetov a jednoduchých reštaurácií, kde sa do sýtosti najete chutne a za rozumnú cenu. Keď si v uličkách medzi týmito barmi všimnem na zemi pár zahodených špakov a niekoľko opustených fliaš od piva, padá mi kameň zo srdca a dávam si ďalšiu žuvačku.

Najvychytenejšia štvrť Singapuru je jednoznačne oblasť okolo zálivu Marina Bay, stojí tu aj bizarná socha singapurského maskota, Merliona, tzv. morského leva. Z papule mu strieka voda a za chrbtom mu stoja najvýznamnejšie svetové banky. Pred pár rokmi tu vyrástli nové, nablýskané symboly mesta, vrátane obrovského luxusného hotela Marina Bay Sands, pripomínajúceho surfovú dosku na vlnách mora. Hotel je známy hlavne vďaka svojmu bazénu na streche s panoramatickým výhľadom na susedné mrakodrapy. Vyzerá to naozaj lákavo, honosne a luxusne, navyše podľa miestneho príslovia: „Neboli ste v Singapure, ak ste sa neodfotili v tomto bazéne!“ Nie som si až taký istý... V rámci šetrenia sa vzdávam pózovania, ktoré by ma stálo spolu s izbou na noc minimálne 250 eur. Singapurčania, mimochodom, milujú jesť a nakupovať. Ak sa s nimi v týchto záľubách zhodujete, nemusíte mať obavy. Na každom rohu sú vychytené obchody najluxusnejších svetových značiek a keď túžite po ozajstnom nákupnom ošiali, vyberte sa na Orchad Road, ale ešte pred tým nezabudnite informovať svoju peňaženku o možnom nebezpečenstve...

V areáli superluxusného hotela si dávame pauzu počas prehliadky mesta, pýtam sa kamarátov čo tu stojí fajčenie na ulici, nezapamätal som si kompletný pokutový cenník. „Neviem. 100 eur? 150?“ Vzápätí rezignujeme a zapaľujeme si nad prvým odpadkovým košom, ktorý máme po ruke. Po chvíli sa k nám neisto pridá elegantne oblečený mladý muž, vyzerá ako domáci, tak sa chcem presvedčiť, či sme si zapálili na legálnom mieste a či tu náhodou nie je umiestnený nejaký senzor. „Ja vôbec neviem, preto radšej fajčím tam, kde turisti,“ odpovedá.

Po vtipnej anekdote pokračujeme do oveľa lákavejšej, nádhernej botanickej záhrady hneď za hotelom, do Gardens by the Bay. Mám pocit, ako keby som vstupoval do rozprávkovej rajskej záhrady. Vo veľkom areáli stoja obrovské, asi 50 metrov vysoké konštrukcie v tvare stromov, zarastené zeleňou. Niektoré konštrukcie sú spojené mostíkom, prechádzka medzi nimi je skutočným zážitkom. Tieto „stromy“ slúžia cez deň ako tienidlá, v noci sú nádherne vysvietené a niekoľkokrát behom večera sa koná svetelná a hudobná show, ktorú si nesmiete nechať ujsť. Majú tu otvorené až do druhej v noci, je tu aj niekoľko reštaurácií a kaviarní, návšteva celého areálu vám zaberie asi jeden deň. V zálive Marina Bay stojí obrovský kolotoč, teda koleso „Singapore Eye“, Oko Singapuru. Ak sa vo vás nájde kúsok detskej duše, ktorá sa nebojí výšok, naskočte naň a otvorí sa vám nádherný výhľad na celé mesto. Hlavne, ak nebude práve zamračené ako v našom prípade...

Omámení zážitkami z nádhernej záhrady sa prechádzame medzi mrakodrapmi, miestami mi to pripomína Piatu Avenue v New York City. Obdivujem futuristickú architektúru a len veľmi ťažko si viem predstaviť, že pred 100 rokmi to bol iba malý, špinavý, koloniálny prístav britského impéria. Na nábreží sedí mladá slečna, spieva a hrá na gitare. Zrejme má povolenie, pretože „žobrať“ a predvádzať sa podobným spôsobom s klobúkom na zemi je v Singapure samozrejme zakázané. Klobúk má na hlave, my diváci ju odmieňame „iba“ potleskom.

V Singapure žijú spolu Číňania, Malajci a Indovia, vytvárajú tak pestrofarebnú kultúru s európskym nádychom. Paradoxne, uprostred Čínskej štvrte stojí obrovský hinduistický chrám z devätnásteho storočia, Sri Mariamman. V rámci kultúrneho programu absolvujeme krátku prehliadku, okrem vstupného si od nás vypýtajú ešte dve eurá, keďže si chceme urobiť pár záberov vo dvore chrámu. V Singapure sa nešetrí, a tak fotím, koľko vládzem! „Chinatown“ stojí za návštevu, ak sa chcete dobre najesť nielen čínskej, ale naozaj rôznorodej kuchyne, nakúpiť suveníry alebo surfovať na internete, wifi sieť je tu totiž zadarmo. Ako milovník thajskej kuchyne si samozrejme vyberám thajský bufet. Po náramnej Tom Yum polievke a osviežujúcom singapurskom pive Singha si mozem vybrať na toaletách dokonca až z troch dverí: Ladies, Boys a samozrejme Ladyboys. Krásne farebné domčeky s lampiónmi si vás hneď získajú, mňa prekvapuje predovšetkým čistota aj v prípade indického chrámu. Na základe mojich skúseností môžem povedať, že to nie je najsilnejšia stránka spomínaných dvoch národov, no v Singapure si podľa všetkého dávajú záležať.

Náš posledný večer sa nesie prekvapivo v znamení indickej kultúry. Hneď vedľa  hostela vyčnieva blikajúca neónová tabuľa, ktorá sa nás snaží privábiť do indickej diskotéky... „Hádam nechcete ísť o pol druhej v noci do... Ashique Bollywood Music Lounge?!“ pýtam sa s obavou. „Tak nám povedz hneď teraz, kedy nás zoberieš na indickú tancovačku!“ Vzdávam sa... V pofidérnom bare napokon nie je nikto, okrem nás troch, štyroch prekvapených Indov, čašníka a pár skutočne prekrásnych tanečníc, ktoré nás okamžite stiahnu na parket. Priznám sa, nikdy predtým som netancoval s Indkou a s prekvapením zisťujem, že sa snaží tancovať rovnakými pohybmi ako ja. „Ty! Kukaj, čo robí!  Veď ona tancuje ako ja!“ „V pohode, táto sa už naučila moje kroky.“ Fotiť a narúcať je zakázané, ale zmocní sa ma pocit, že by som mal konečne porušiť aspoň jedno pravidlo za deň...