Skutočný príbeh: Zdrvujúce svedectvo matky, ktorá musela dať dieťaťu zbohom skôr, než sa vôbec narodilo

Jej príbeh je bolestivý, nedá sa naň nazerať ako na čosi sladké, skôr má v sebe akúsi trpkú príchuť. Nie vyslovene odpornú, len je potom človeku ťažko, trochu horšie sa verí v zázraky a trochu zložitejšie sa zdá kráčať po zemi. Ale nech je ako chce, predsa len s kusom viery je možné aj z blata učiniť umenie.

Tehotenstvo

Keď jej oznámili, že je tehotná, zaradovala sa ona i zvyšok rodiny. Manželstvo sa jej vydarilo, a už tri deti ju volali matkou, takže bola dobre oboznámená aj s tehotenskými nevoľnosťami, a aj ju máločo vedelo zaskočiť, lebo sa naučila, že rodičovstvo je občas zábava na zbláznenie.

Lekár ju informoval, že sa jej narodí chlapček, čo bolo ešte väčšie šťastie, konečne syn. Konečne niekto, koho muž ako hlava rodiny zasvätí do chlapských záležitostí, komu odovzdá vedomosti o sile a udatnosti.

Šok

Neskončilo sa to dobre, od rozprávky mala jej situácia na míle ďaleko. Vraj jej ešte nenarodený chlapček trpí ochorením, ktoré mu nedožičí dlho žiť. Možno sa len stihne nadýchnuť, možno stihne len raz zaplakať, len zažmurkať a bude koniec.

Bolo to zdrvujúce, ale ako rodina učinili rozhodnutie, že sa budú modliť, pochodia po výletoch a zaznamenajú neopakovateľné chvíle tehotenstva. Lebo nech už sa udeje čokoľvek, on, chlapec, ktorému vybrali aj meno Eric, má ľudí, čo ho milujú, čo by preň obetovali aj vlastnú spokojnosť. Dali by mu všetko.

Výlety

A tak skutočne navštevovali všelijaké miesta, žena sa fotografovala, objímala si brucho, Ericovi púšťala hudbu, jeho meno zaznamenávala kamkoľvek, kam len mohla. Písala ho na chodníky, do zápisníkov, opakovane si ho vpúšťala do srdca. Jej chlapček. Jej bábätko.

V noci

V istú noc sa pobrala na spánok, už celý dom bol ponorený do ticha a aj jej sa viac nepáčilo len tak posedávať. Zatvorila oči, ale niečo, čo nevedela definovať, jej nedovolilo si dopriať oddych. Dostala šialenú myšlienku, ako keby jej vnútorný hlas našepkával, čo má urobiť.

„Napíš list pre Erica.“

Poslúchla, vzala si pero, papier a písala, slzy jej tiekli. Bolesť necítila, teda aspoň tú fyzickú nie, nič tomu nenaznačovalo, a predsa si bola istá, že dieťa zomiera. A že tomu nezabráni ani ona, ani nikto iný. Spisovala, plakala a spisovala a nakoniec, keď dovŕšila svoje dielo, zobudila manžela a spoločne, v tichu takom výrečnom, sa odviezli do nemocnice.

Potvrdené

Aj lekári potvrdili, hoc ani nemuseli, že chlapec je mŕtvy. Jeho neživé telo porodila, plakať ho nepočula, len ona nariekala, modlila sa k Bohu a žiadala o útechu. Prešla si trúchlením, ako je aj správne a zdravé a skonštatovala, že hoci jej Boh nedaroval zázrak, hoci to bolo nešťastie, ktoré jej zanechalo na duši dieru, je vďačná. Že si syna nosila, že bola bdelá, keď sa lúčil so životom, že mu mohla napísať odkaz do neba, v ktorom mu zaželala, nech mu je s anjelmi dobre. Verí, ona verí, že Boh je s ňou, že ju nezanechal samu, že ju povedie aj v temnotách.