SKUTOČNÝ PRÍBEH zo života gangov, druhá časť: Zajakávajúci sa gangster, ktorý nenávidí deti a postihnutých

Pre Davida Wilkersona, dedinského kazateľa, bolo v roku 1958 čosi nemysliteľné uchýliť sa do veľkého mesta New Yorku a skúmať tamojšie pomery v gangoch, ale čo raz Boh zariadil a vnukol, ľudskej logike ťažko vysvetliť.
S mládežou v problémoch sa spoznal, aj ho viac-menej uznali za posla pravdy, ale len čo zistil, že uprostred ich sŕdc tečie heroín, nadobudla jeho misia ešte väčšiu vážnosť.

Nevzdal sa

Niekto by sa možno  vzdal, aj by to bolo pochopiteľné, ale muž veriaci v jediného a najsilnejšieho Boha, sa nespolieha na seba, ale vkladá dôveru vo vládcu a kráľa nad všetkým.
A tak sa začala práca, ktorá si vyžadovala plné sústredenie, horlivosť, ale predovšetkým lásku. Kazateľ zorganizoval viaceré na ulici prebiehajúce kázne, v rámci ktorých prehováral do uší gangsterov, a  niektorí, (bolo ich pomerne dosť), sa nechali obmäkčiť a priamo pred očami každého, na ulici a území zla, pokľakli a odovzdali svoju budúcnosť do Božích rúk.

Do života detí ulice vstúpili drogy.

Nôž

Objavil sa tam i jeden chlapec, v gangu veľmi vážený a z pohľadu nepriateľov i obávaný, o ktorom sa vravievalo, že nemá zábrany.
„Priblíž sa ku mne a rozrežem ťa na kusy," vyhrážal sa Nicky kazateľovi a vôbec to nehovoril do vetra. Z tváre sa mu dala vyčítať nenávisť, veľká až na strach.

„Mám ťa rád, Nicky," odpovedal mu kazateľ a ani o krok sa od neho nevzdialil.
 

„Nerozumel si, čo som povedal?!" Na dôvažok Nicky skutočne vytiahol dlhý nôž a pomaly, kúsok po kúsku, odrezával gombíky z Wilkersonovho kabáta.

„Môžeš ma hoc aj rozsekať, ale aj tak každá časť mňa bude kričať, že ťa mám rád."

Nicky sa z ničoho nič preľakol, odstúpil a v sprievode svojich kumpánov opustil i miesto kázania. Prisahal si, že jeho ku kresťanstvu nikto nikdy nepritiahne.

Nedostačujúce

David Wilkerson si uvedomoval, že občasné rozhovory na ulici nie sú ani zďaleka dostačujúce, hoc úspech zožali, a to nie malý. S pomocou priateľov, známych i neznámych veriacich, napokon pripravoval veľké stretnutie v prenajatej budove, ktoré by umožnilo hlbšie spojenie medzi Bohom a  s gangom žijúcimi mladými.

„My by sme radi prišli, kazateľ, ale nemáme ako," reagovali na pozvania takmer všetci oslovení. Ani počiatočné odmietnutie však Wilkerson nevnímal ako prekážku, ktorá sa nedá prekonať, a aby priebeh zhromaždenia uľahčil, vybavil veličizný autobus.
Dopravný prostriedok mal mládež vyzdvihnúť, doviezť a následne aj odviezť späť, len nech nie je nič nezabezpečené.

Veľký večer

Len čo sa veľký večer začal, vo vzduchu vládlo napätie. Mladí pískali, pokrikovali neslušné vtipy a chlapci a dievčatá si medzi sebou hlasno vymieňali provokatívne návrhy.
Kazateľa sa zmocnilo zúfalstvo, ale obrátil sa na jediného, kto mal moc zachrániť duše, a Jeho v tichej modlitbe prosil o usmernenie.

A niečo sa veru zmenilo. Nastalo väčšie ticho, mladí boli pripravení počúvať. David Wilkerson nepoužíval kvetnaté frázy, rozprával jednoducho a priamočiaro, a keď napokon nastala výzva, kto by chcel vystúpiť dopredu a modliť sa za spasenie, zdvihlo sa toľko tiel, až sa nedal narátať presný počet. Najväčším prekvapením bol ale Nicky, chlapec s nožom, ktorý zo sekundy na sekundu ronil slzy a nariekal pre zničenú minulosť.

Chlapcovi rodičia sa venovali okultizmu a deti vyháňali na ulicu, aby nezavadzali.

Nicky

Ako o sebe prezradil neskôr on sám, vyrastal v rodine špiritistov. Rodičia vyvolávali duchov, veštili a kadečo iné, a pre nezvyčajné zamestnanie a iba jedinú miestnosť v dome, často posielali svoje deti čo najďalej, aby nezavadzali.
Nicky by rád zotrval v domácom prostredí, ale na výber nemal, a tak sa započala výchova ulicou. V kruhu najbližších bol nikto, v obklopení gangov však znamenal čosi viac než len tvár a telo navlečené do handier.
„Vždy, keď som uvidel nejakého mrzáka, mal som pocit, že ho musím zabiť. Práve také to bolo aj so slepými alebo s maličkými deťmi. S každým, kto bol starý alebo nejako postihnutý. Jednoducho som ho nenávidel. Raz som sa s tým všetkým zveril otcovi. Nikdy sme sa spolu veľa nerozprávali; táto vec ma však natoľko desila, že som to musel dostať von. Odpovedal mi, že mám v sebe diabla. Pokúsil sa ho zo mňa vyhnať, ale on neodišiel. Bolo to so mnou stále horšie.

Keď šiel niekto s barlami, kopol som mu do nich. Keď mal nejaký starec fúzy, snažil som sa mu ich vytrhnúť. Neznášal som malé deti. Bol som z toho všetkého taký vydesený, chcelo sa mi plakať, tá vec vo mne sa však smiala a smiala.

Nicky pobodal šestnásť ľudí.

Ďalším problémom bola pre mňa krv. V okamihu, keď som zazrel krv, dostal som záchvat smiechu, ktorý som nemohol zastaviť. Naučil som sa tiež bodať nožom a pritom nezabiť. Pobodal som šestnásť ľudí, dvanásťkrát som bol vo väzení. Niekoľkokrát bola moja fotografia v novinách. Keď som šiel po ulici, každý ma spoznával a matky rýchlo schovávali svojich maličkých. Ale i gangy ma poznali. Keď som raz čakal v metre, prišlo za mnou päť chlapíkov. Hodili mi okolo krku remeň a sťahovali ho. Neumrel som, prial som si však, aby sa to stalo, pretože od toho dňa som už nikdy dobre nehovoril," vylíčil svoj ukrutný osud Nicky, ktorý po odcudzení sa s rodinou, nazbieraval spôsoby, ako sa sám o seba postarať.
A ako sa zblížil s Bohom? Nuž poslúžila kázeň, dobre namierené slová a práca Najvyššieho. Nicky vyriekol modlitbu, čo všetko zmenila.

„Milý Bože, som najšpinavší hriešnik z celého New Yorku. Nemyslím, že by si o mňa stál. Ak ma však chceš, môžeš ma mať. Tak ako som bol zlý predtým, chcem byť teraz dobrý pre Ježiša."
Predtým o Nickym vedeli a klebetili, že je gangster, ako sa patrí, potom ale šuškali niečo celkom iné.

„Aha, ide ten svätý!"

Býbalý člen gangu vyštudoval za kazateľa a Boh ho dokonca uzdravil i zo zajakávania, nech ho už spôsobilo čokoľvek.
A Wilkerson pokračoval v diele, vybudoval domy a strediská pre mladých, slúžil narkomanom a jeho príbeh je inšpirujúci, fascinujúci, šokujúci a krásny.