Slováci vystúpili na obávanú horu Cerro Torre v Patagónii, 2. časť

Po dni oddychu sme si s Maťom V rámci aklimatizácie na dlhé nástupy a špárové lezenie vyliezli cestu Austriaca, 6a na Aguja de L’S a vrátili sme sa do dedinky El Chalten. Neskoršie prišlo opäť zhoršenie počasia. Ďalšie okno lepšieho počasia i keď iba krátke sme sa už rozhodli s Ondrom zaútočiť na Poincenot, výrazný masív nachádzajúci sa hneď vedľa Fitz Roya.

Rysovali sa ledva dva dni na lezenie, po ktorých malo prísť, podľa predpovede ozajstné peklo, a v Patagónii platí – keď hlásia zle, čakaj ešte horšie. Z dedinky El Chalten sme sa presunuli do bivaku Polacos (asi 6 hodín), odkiaľ sme o 4. h ráno vyrazili pod nástup, ktorý nebol žiadna sranda, strmé mokré platne, vyladené komíny, ktoré sme za tme sólovali. Vlastne nástup pod Poincenot je lezecká cesta asi tak za 4. Rýchlo sme naberali výšku. Našim cieľom bola cesta 40 degrees Gruppo Ragni, ktorá ešte nemala voľný prelez a my sme to chceli napraviť. Lezenie v ten deň však išlo ako v lete na sánkach. V ceste sme poblúdili a na miesto bivaku v stene sme dorazili až tesne pred polnocou. Po pomerne chladnom veternom a prebdenom bivaku v jednom spacáku a bivakovacom vreci, sme ráno začali v silnom vetre liezť. Videli sme, že sa k nám blíži výrazná brázda, vietor zosilnel a o 12. hodine sme sa rozhodli otočiť. Keď už Ondra sfúklo zo špáry počas lezenia, nebolo nad čím uvažovať. V daždi či snežení sa zlaniť dá, ale keď príde vietor ponad 100 km/h, človek nemá šancu. Zostup bol peklo v mrznúcom daždi a brutálnom orkáne, ktorý s nami niekedy zametal ako s handrami sme zliezali 9 hodín. Do bivaku sme sa dostali okolo 22. h. Bohužiaľ, traja lezci oproti na Fitz Royi už takéto šťastie v ten večer nemali.

Nasledujúcich 12 dní sme strávili v dedinke El Chalten. Hore v doline snežilo a fúkalo. Sem-tam sa nám z dedinky podarilo zazreť Torre, ktoré vyzeralo totálne a beznádejne olepené snehom a ľadom. Tu dole sa aspoň niektoré dni dalo chodiť bouldrovať v okolí dediny. Na striedačku sme bojovali so zdravotným stavom, kašľom a únavou. V iné dni sme zas išli bouldrovať na neďaleké šutre, raz som si bol aj zaliezť s lanom a musím povedať, že na začiatku to bola hrozná muka a po chvíli to začalo aj bouldroch ísť trochu k svetu. Na prvé februárové dni sa rysovalo opäť okno. Nedávali sme veľkú šancu, že po toľkom snežení by bolo možné liezť na Cerro Torre cestu Southeast ridge 7a/+ C1 WI5 (bývalý Compresor route). Ondro dokonca rozmýšľal či vôbec brať zimné topánky do doliny, ale z druhej strany sme ani nehádzali flintu do žita. Našťastie tie topánky zobral.

Nasledujúci deň ráno bolo v bivaku Niponino naozaj teplo a celý headwall na Torre sa neskutočne rýchlo vytápal. Padlo rozhodnutie, teraz alebo tento rok už nie. Aspoň sa o to pokúsme a budeme mať čisté svedomie, že sme dali do toho všetko a prípadne do budúcna to už budeme aspoň trochu poznať. „Nástup“ do sedla Col Paciente nám zabral 8 hodín. Píšem úvodzovky, pretože od chodáku to malo naozaj dosť ďaleko. Viac-menej sa miestami jednalo o mixové lezenie, kde sme niektoré pasáže liezli súčasne, ale v iných sme sa museli už normálne istiť. Nepríjemný a nekonečný nástup. Do sedla sme dorazili neskoro za tmy. Po chvíľke sme našli dieru v ľade, o ktorej sme vedeli, že by sa tam malo dať prespať. Bolo však tak teplo, že na nás v diere z každej strany tiekla voda. Vypratali sme sa von a v sedle sme si v ľade museli vysekať malú plošinu na ktorej sme si rozložili náš malinký stan a zaľahli sme unavení do spacákov. Budík na 4. h ráno.

Pozývame Vás na filmový festival Hory a mesto Martin, ktorý sa uskutoční 22. až 24.10.2019 v kine Moskva v Martine. Súčasťou tohto festivalu bude aj prednáška o výstupe na Cerro Torre v Patagonií. Viac sa dozviete TU!