O tom, že sme každý výnimočný, už sa rozpisovať nebudeme, lebo nech by sme to akokoľvek chceli poprieť, vždy nás zrak a sluch, ba aj hmat, presvedčia. Napovedia, že tvárí je milión, aj hlasov, aj gest, že odtlačky sú jedinečné a všetko, všetko Boh predivne stvoril. Ale viete, čo je ešte výnimočné? Aj cesta, na ktorú nás vedie.
Nemôžeme napodobniť kroky niekoho iného, lebo on bol predtým inde a aj na iné miesta ešte len má prísť. Nemôžeme ísť doľava len preto, že niekto druhý ide vľavo a darí sa mu. Lebo aj naše príbehy majú iný smer, iné zápletky, iné emócie, iné boje. Víťazstvá dosahujeme inak než iní, aj si ich inak vychutnávame.
Dvaja manželia žili spokojne vo zväzku manželskom. Teda iste, nejaké konflikty boli, ale to je snáď každému jasné, že spolužitie sa nezaobíde niekedy bez zachmúrených výrazov, bez trochy výčitiek a aj ticha, a aj nepochopenia.
Títo dvaja mali rovnaký zlozvyk, aký majú Slováci, a vlastne nielen Slováci, ale všetci ľudia na celom svete. Pýtate sa, milí čitatelia, že čo to bolo? Nuž reč je o fajčení.
Ale za zlozvyk to považovali len preto, lebo to tak nazývame v spoločnosti. Nemienili sa toho vzdať. Do peňazí to šlo, ale čo sa dá robiť, každý máme nejakú neresť, či nie?
Tu sa stalo, že jeho brat mal dieťa a nad tým dieťaťom viseli pochybnosti. Hrozila škaredá diagnóza, taká škaredá, že sa začali príbuzní aj priatelia modliť. Oni, naši manželia, tuhí fajčiari, dovtedy o viere neuvažovali, ale keď sa brat začlenil medzi veriacich, nuž šiel aj on aj jeho manželka na bohoslužbu.
A on tam sčista-jasna učinil sľub. Že hneď teraz prestane fajčiť. Urobí to z lásky k ešte nenarodenému synovcovi, lebo tak nejako si zaumienil, že Boha nebude len prosiť, ale Mu preukáže aj oddanosť. Vyhlásil to pred všetkými a verte či nie, skutočne prestal fajčiť.
Len tak, ako keby nič. Žiadne boje, žiadna náladovosť. Žiadne premýšľanie, ako by sa dalo sľub vrátiť späť. Žiadne postávanie pred stánkom či obchodom s pohľadom upretým na cigarety. Nič. Bolo to také ľahké.
Keďže to on dokázal, vyzval aj manželku, nech to teda skúsi aj ona. Lebo zrazu, keď už nefajčil, aj zápach z cigariet mu bol odporný. A tiež mu prekážali aj premárnené financie, ako keby sa mu vyjasnilo v mysli a zrak sa prečistil.
Ona tým dvakrát nadšená nebola, ale naveľa privolila, že dobre, skúsi to. Prestala teda aj ona. Lenže u nej sa prejavilo všetko. Podráždenosť veľká ako vzdialenosť z Trnavy do Košíc. Chuť si zapáliť silná, až by ju to bolo premohlo. Nemohla fajčiť, tak pojedala oriešky. Jeden oriešok za druhým, znovu a zas.
Všetko toto si musela vybojovať a až po dvoch týždňoch sa závislosti zbavila a viac sa k nej nevrátila.
Áno, chvíľu zápasila aj s akousi žiarlivosťou, že manželovi to šlo tak ľahko, prečo nie jej. Vari ju Boh nemiluje? Pravda je však inde, a nie v tom, že by Boh ľúbil niekoho viac a iného menej. Je to tak, že naše cesty sú výnimočné a aj naše príbehy. On sa vzdal zlozvyku a hneď všetko povolilo, čím Boh ukázal svoju silu, že dokáže človeka raz a navždy zbaviť akejkoľvek závislosti bez prekážky. A ona si trochu vytrpela, kým dosiahla cieľ, čím Boh dal najavo, že aj ľudský tvor sa musí pričiniť, že nemáme vždy všetko také jednoduché a nesmieme zabudnúť bojovať. A obaja môžu byť inšpiráciou pre obidve skupiny. Pre jedných aj druhých. Lebo veď viete, naše príbehy sú vzácne a iné.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies