Trpí ňou viac ľudí, ako by sa mohlo na prvý pohľad javiť. Emocionálna osamelosť je taká zvláštna choroba-nechoroba, ktorá sa môže zrodiť veľmi nenápadne, v naoko harmonickom prostredí a dokáže sprevádzať človeka aj popri jeho inak navonok úspešnom a usporiadanom živote. A predsa....
Predsa stále cítite to čudné prázdno. Ktoré ako keby nemalo dno. Čierna diera na duši, ktorú nejde ničím naplniť. Cítite sa sami vo veľkej spoločnosti, v rôznych prostrediach, situáciách. Cítite sa mimo, nepatrične, iní, oddelení, neprijímaní...
Ste v podstate po celý život emocionálne hladní, nenasýtení. A neviete vlastne prečo. Veď ste mali celkom spokojné detstvo. Veď sa o vás starali. Veď na vás nebola spáchaná žiadna krivda, nikto vás nebil, mali ste všetko, čo ste potrebovali. Až na to, že....
Emocionálne nezrelí rodičia
Chronická a často celoživotná emocionálna osamelosť sa rodí uprostred duše a srdca človeka, ktorý nezažil odmalička pevné emočné prepojenie s rodičmi. Vychovávali ho ľudia, ktorí boli sami nejako citovo poznačení, deformovaní, a teda emocionálne nezrelí. Preto sami neboli schopní otvoriť sa dieťaťu emočne naplno a dať mu aj po tejto stránke všetko, čo potrebovalo.
Môže ísť často o domácnosť, v ktorej ani nemusia prebiehať prudké hádky, krik či iné navonok disharmonické situácie. Napriek tomu tam vládne citový chlad. Nie je zvykom, dokonca ani prípustné a žiadúce, aby sa hovorilo o tom, kto sa ako cíti. Aby členovia rodiny otvorene, úprimne, slobodne a bezpečne vyjadrovali, keď sa im niečo nepáči, keď ich niečo zraňuje, boja sa, cítia sa smutní, neistí.
Dieťa sa tak naučí, že nemôže svojim rodičom so svojím citovým životom dôverovať. Že o jeho pocity a to, čo sa v ňom odohráva vlastne nikto nestojí, nikoho to nezaujíma, dokonca to môže prekážať, obťažovať či poburovať, a tak si musí všetko po emocionálnej stránke už odmalička vyriešiť samo.
Z toho vzniká veľmi hlboký a ťažko vykoreniteľný pocit životnej osamelosti. Dieťa, ktoré sa na nikoho nemohlo citovo pripútať tak, ako to pre zdravý vývoj potrebuje, si vytvorí presvedčenie, že je to tak asi normálne. Že je normálne nemať nikoho poruke, keď je treba zdôveriť sa, porozprávať sa, vyjaviť svoje autentické pocity. A tak sa naučí uzatvárať sa do seba. O to ťažšie potom nachádza v dospelosti kvalitné vzťahy.
Prečo opakujeme tú istú chybu?
Navyše, diagnóza emocionálnej osamelosti je z viacerých dôvodov natoľko zradná, že spôsobuje opakovanie tej istej chyby. Dieťa z citovo chladnej rodiny, kde sa nikto nezaujímal o jeho pocity, dušu, vnútorný život, nedokázal pri ňom stáť po citovej stránke a naplniť jeho potreby, sa v dospelosti dostáva do rovnako chladných a nevýživných vzťahov. Prečo?
Odpovedí je hneď niekoľko. Po prvé, často si sami ani neuvedomujeme, že v rodine nebolo niečo v poriadku. Veď bola pomerne tichá. Veď bolo postarané o všetko v mojom živote: jedlo, oblečenie, strecha nad hlavou, školy, krúžky, peniaze, dovolenky... Veď sa nič také krikľavé u nás nedialo.
Keďže si človek nepripustí, že niečo bolo zle, nevie tento nesprávny mechanizmus identifikovať, pochopiť, a tak sa v dospelosti vrhá do rovnako chladných vzťahov, ktoré sú pre neho normou. Je to pre nás niečo známe, normálne, a teda – paradoxne – aj bezpečné. Pohodlnejšie, ako ísť do skutočne hlbokého emočného puta.
Do zlých, po citovej stránke nekvalitných vzťahov sa v dospelosti vrháme aj preto, lebo sme ako odmietané a citovo zanedbané dieťa uverili, že viac si nezaslúžime. Netrúfame si uveriť, že máme právo na to, aby sa o to, ako sa cítime niekto úprimne zaujímal. A tak sa vrháme znova a znova do rovnako nenaplňujúcich vzťahov, lebo si nevieme pre seba predstaviť niečo lepšie.
Problémom môže byť tiež to, že sa podvedome snažíme túto chladnosť v dospelosti nejako prekonať. Bolesť z neprijatia v detstve vybojovať, získať u neprístupných partnerov. To však našu osamelosť s každým ďalším neúspešným pokusom o vzťah a citovú blízkosť iba zhoršuje a prehlbuje. Navyše, pridávajú sa k tomu pocity viny, zmätok, frustrácia z toho, že sa síce cítime zle a stále máme pocit, že niečo po citovej stránke potrebujeme, no nevieme to definovať, a tak si to vyčítame.
Každý má právo byť citovo prijatý a nasýtený
Potvrdzuje nám to často aj okolie, ktoré pri našom pokuse o opísanie pocitov citovej prázdnoty bude reagovať často rečami: „Ale veď všade je niečo...“ „Vzťahy sú ťažké...“ „Čo sa sťažuješ, veď si mal dobré detstvo, pozri sa na iných...“ Nemajú pravdu. Pre každého človeka, o to viac malé dieťa je normálne a potrebné, aby cítilo už odmalička citové prijatie, citový záujem, hlboké zdieľanie, dôveru, puto a prepojenosť. Zaslúžite si mať partnera, ktorému nie je ľahostajné, čo prežívate a ktorý chce, aby ste sa s ním cítili dobre. Ktorý má čas aj úprimný záujem o vaše emócie a dokáže ich prijať.
Áno, vzťahy sú síce aj o vedomom budovaní a práci, no nadviazať emocionálne puto by nemalo byť bojom, utrpením a už vôbec nie niečím nedosiahnuteľným. Neuspokojte sa s hocičím. Neuspokojte sa s tým, že by ste mali v živote navždy zostať citovo hladní, cítiť sa aj vo vzťahu osamelí, nepochopení, odstrčení, potláčaní. Nezmierte sa s tým, že prestanete navonok prejavovať svoje emócie, túžby, že vám tento strach vezme schopnosť autenticky sa smiať, hovoriť, plakať.
Sme stvorení aj s našimi citmi a pocitmi, a sme stvorení na to, aby sme navzájom naše emocionálne potreby vo vzťahu napĺňali. Nie sme tu sami na to, aby sme museli prežívať všetko vo svojom vnútri, tajne, a nemali po ruke nikoho, s kým by sme mohli náš pocitový život zdieľať. Neokrádajte sa o jednu z najkrajších stránok života, s akou nás Boh stvoril – žiť v emočnom naplnení s niekým blízkym, dôveryhodným, akceptujúcim a ľúbiacim nás aj s našimi pocitmi a autentickými prejavmi.
Prejavy emocionálne nezrelých rodičov:
Ako sa prejavuje emocionálna osamelosť v dospelosti:
Ako sa prejavuje citovo zrelý partner:
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies