Viete o tom, že nie každá láska je aj zdravá, že nie každá je správna, že nie všetko sa končí šťastne? Lebo ono to tak je, či chceme alebo nie. Možno sme vyrastali na romantických filmoch a knihách, kde síce hlavný hrdina ženu najskôr poriadne potrápi, ale napokon, ľutujúc všetko zlé, vyzná jej lásku a vysvitne, že chyby, ktorých sa dopustil, robil zo strachu. Bál sa svojich citov, bál sa milovať, ale ona ho zmenila. Ona mu ukázala, že ľúbiť sa oplatí.
A my sme tomu verili. Tak nejako sa nám v mysli rodili myšlienky, že láska si vyžaduje boj. Snažiť sa, snažiť sa a snažiť sa. Odpracovať si to.
Genevieve Wheeler prichádza s debutom s názvom Adelaide. O láske, kde je veľké úsilie odmenené len bolesťou. O žene, ktorá je mladá, ale nešťastná. O Adelaide, ktorá prišla na to, že ľúbiť druhého niekedy nestačí.
Neviem, ako tento príbeh začať opisovať čo najvýstižnejšie, tak asi napíšem toto. Keď sa pustíte do čítania, hneď to tam je. Akási temnota. Niečo sa Adelaide stalo. Niečo, čo ju donútilo, aby si siahla na život. Je v nemocnici, lebo napokon si to rozmyslela, uvedomila si, že žiť chce. A keď sa jej pýtajú, prečo je tam, kde je, prečo sa jej zdá, že nemá síl, rozpovie im svoj príbeh.
Vraciame sa s ňou do minulosti a zisťujeme, kým Adelaide je. Mladá, s priateľkami, ktoré sú zároveň jej spolubývajúce. Zabávajúca sa v baroch. Často opitá, sršiaca dobrou náladou. Milovníčka literatúry, snívajúca o tom, že aj ona by mohla do tejto sféry patriť. Aspoň ako literárna redaktorka.
No a muži? Tých má habadej. Spí s nimi, ale tým sa to končí. Sex, ale žiadne city. Žiadna hĺbka, len povrchnosť, lebo telo, krása, mladosť.
Až kým nestretne Roryho, ktorý je tiež mladý a krásny, ale s ktorým stojí aj o tú hĺbku.
Keď sa s ním má stretnúť v prvý večer, tak ešte je sama sebou. Až potom, keď ho spozná, postupne prichádza na skutočnosť, že sa pri ňom mení. On ju má rád. Túži po nej. Príťažlivosť je veľká. Rozhovory sa nezadrhávajú.
Len je to akési čudné. Prežijú totiž vášnivé noci a on sa odmlčí. Na tri dni, na týždeň, ako sa mu chce. A ona si zúfalo láme hlavu nad tým, čo sa stalo. Vari niečo pokašľala? Vari sa nesnažila dostatočne?
Keď je mu zle, ona je pri ňom. Alebo, aj keď pri ňom nie je, posiela mu jedlo. Robí mu radosť, myslí na neho. Keď je zle jej, on tam nie je. Alebo ak tam aj fyzicky je, duchom odchádza preč.
Všetko je iné. S ním je to iné. Láme jej srdce, a predsa ho hľadá. Vyznáva mu lásku, ale on jej nikdy nepovie tie slová, že ju ľúbi. Nikdy.
Genevieve Wheeler vo svojej knihe skúma otázku, či je správne milovať niekoho tak, až stratíte samých seba. Emócie tam sú, hĺbka tam je. Aj cítiť jej bolesť, lebo Adelaide vie, že keď vám niekto láme srdce znovu a zas, neopísateľne to bolí. Nemáte šancu spamätať sa, lebo ak aj začnete veriť v lepšie, opäť vám niečo urobí. Zlomí vás.
Keď som knihu začala čítať pred zopármesiacmi, po niekoľkých stranách som ju odložila. Nie, zlá mi nepripadala, naopak. Obdivovala som štýl písania a nepochybovala som, že bude dobrá. Viac ako dobrá. Ale musel dozrieť jej čas, a keď dozrel, precítila som to a autorke na konci zatlieskala. Za úprimnosť v slovách. Za pravdu, hoci krutú, že nie každá láska končí šťastne. Za príbeh, ktorý by si aspoň raz mala prečítať každá žena. Aby sme nezabudli, že máme ľúbiť aj seba. A že láska, ktorá bolí, nie je zdravá.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies