TIP NA KNIHU Legendárna Štefánka zvečnená v knihe

Jeden z troch autorov – Juraj Hradský – ďakuje v úvode za náhodu, ktorá mu umožnila stretnutie s Ing. Viliamom Stockmannom, lebo ten mal uchované spomienky na pôsobenie svojho otca v kaviarni. O svoje spomienky sa podelili aj súčasníci Marián Slovák, Ľubomír Feldek, Tibor Bártfay, Juraj Sarvaš, Juraj Šebo, Ivan Čietek, Ľubo Belák, Bohdana Machajová a mnohí ďalší. Kde inde by sa kniha mohla uviesť medzi čitateľov ako práve v Štefánke?

V súčasnosti ju prevádzkujú dvaja mladí sympatickí muži Andrej Gogola a Vladimír Tomčík, ktorí nešetrili na bohatom kateringu ako aj v ponuke alko a nealko nápojov pre hostí. Tesne pred záverom akcie návštevníkov ešte pohostili „slovenskými krevetami“, v preklade vyprážanými držkami. Boli skvelé.

Káva a kaviarne  v Bratislave

Počiatky pitia kávy v Bratislave sa datujú do 18. storočia, aj keď sa vraj pila už o storočie skôr. Kaviarenská kultúra si brala príklad z neďalekej Viedne a najlepšie bratislavské kaviarne mali stredoeurópsku úroveň. Nebolo to len posedávanie a pitie kávy, ale novinári tu redigovali svoje články, básnici písali básne, prozaici dokonca romány. Stretávali sa v nich študenti, lekári, právnici, intelektuáli. Najznámejšie boli Savoy, Stahl, Carlton, Reduta, Berlinka, Muzejka, Luxorka, Grand, Metropolka, Palace, Živnodom, Baroška, Regina, Tatra a dve legendárne – nazvané podľa korunných princezien – Alžbetka a Štefánka.

Béla I. Hackenberger dostal povolenie od princeznej Štefánie, aby kaviareň mohol nazvať Štefánka, hoci mnohí tento názov spájajú s legendárnym Milanom Rastislavom Štefánikom, ale táto úvaha je nesprávna. Okolie Palisád, Konventnej a Panenskej ulice ovplývalo osídlením väčšinou akademicky vzdelaných ľudí,  a tým prispôsobil kaviareň aj jej zakladateľ.

Kávu si pražili sami, pridávali k nej minútky, zákusky, na pitie mali hostia k dispozícii šampanské a sekt. Z jedál, okrem iných, vynikal viedenský rezeň a vajce so šunkou. Otvorené bývalo do druhej, ale podľa potrieb návštevníkov pokojne aj do štvrtej a tabula  „z technických príčin zatvorené“ sa na dverách nikdy neobjavila!

Feldek v Štefánke vyštudoval

Pôvodne mala knihu uviesť Marína Kráľovičová, ktorej však zdravotný stav nedovolil prísť do Štefánky, napriek tomu, že roky rokúce bývala snáď najbližšie k nej a prežila v nej množstvo krásnych chvíľ. Moderátor Rasťo Piško tak vyzval k aktu uvedenia priamo Ľubomíra Feldeka, ktorý s láskou spomína na krásne časy prežité v Štefánke.

„Štefánku som mal bližšie ako pedagogickú fakultu, na ktorej som študoval, tak sa neraz stalo, že som zakotvil rovno v kaviarni a neskromne môžem povedať, že som tu vlastne vyštudoval,“ oživuje spomienky na študentské časy dnes už 85-ročný Ľubomír Feldek.

„Spomínam si na stretnutia s Jánom Smrekom či Emilom Boleslavom Lukáčom. Obaja mali v tom čase zákaz publikovania a smutný Lukáč pracoval po nociach ako korektor. Smrek bol veselší, aj napriek dištancu, a rád tradujem jeho vtip, keď sa ho pýtali, čo robí. On, že prekladám práve Aloisa Jiráska román Proti všem. Na ďalšiu otázku, ako je s prekladom ďaleko, vždy odpovedal – už som preložil názov: Proti všiam.“

Toto nám prezradil pán Feldek predtým, ako uviedol knihu do života posypaním roztrhanými novinami, aby sa nepoškodila.

Spomínalo sa aj na Hegerovú

Celý večer piesňami oživovala Katarína Šimurka Feldeková, ktorá si zaspomínala na Hanu Hegerovú, nakoľko v deň uvedenia knihy uplynul presne rok smrti legendárnej šansoniérky, Katka zaspievala jej hit Čerešne ale aj pieseň Zlodej čas, ktorú otextoval práve Katkin otec – Ľubomír Feldek. Hana Hegerová vraj dlho predlho pieseň odmietala spievať, nakoľko nemala pocit, že zlodej čas ju o čas okradol, ale na sklonku života predsa len song naspievala. V závere večera, pri odchode, si s dcérou zaspieval aj spisovateľ, prekladateľ, dramatik a hlavne otec Ľubomír Feldek.

Kaviarenskí „povaľači“

Samozrejme v tom najpozitívnejšom slova zmysle sem patril aj spisovateľ a básnik Andrej Plávka, ktorý mal vraj v Štefánke svoj hlavný stan. Vo svojej tvorbe inklinoval k rozhovorom s minulosťou, sám so sebou i blízkymi ľuďmi. Poetickú tvorbu Plávku prekladali do viacerých jazykov.

Svoje útočisko tu našiel i talentovaný samorast Ľudo Ondrejov, ktorý sa venoval próze literárneho naturizmu a bol veľmi formovaný motívmi prírody a prírodného života, odmietal techniku, civilizáciu a mestský život. Inšpirovali ho motívy diaľok, hoci sám cestovateľom nebol.

Básnik Miroslav Válek, neskorší minister kultúry, tiež vedel, že v Štefánke je skvelá atmosféra nielen na tvorbu, ale aj na vznik nových činností. Tak tu vznikol i časopis  Mladá tvorba, ktorý začal vychádzať v roku 1956, Válek bol jeho redaktorom a svoju tvorbu tam prezentoval i mladý Feldek.

Marína Kráľovičová, herečka, ktorá prežila v SND neprekonateľných 79 rokov, sem chodievala so svojím manželom Mirom Procházkom, ktorý, ako sama prezradila aj do knihy, „mi otvoril svet umenia, vzdelania, bol mi oporou a dal mi slobodu.“

Ľubo Belák dokonca nechodil len do Štefánky, ale mal tam svoj „bermudský trojuholník“ –  Štefánka, Astorka a Pinkáč – ako nazývali Prezidentský, predtým Pioniersky palác. Pinkáč je pre neho spomienkou na raj krúžkov, vysedávania na lavičkách a prvé pokusy o tenis, Astorka predstavovala vzor dospeláckeho manierizmu, Štefánka v ňom evokuje hlavne povely otca v nedeľu popoludní, aby mu skočil po cigarety. Samozrejme o Štefánke toho Ľubo povedal oveľa viac. 

V Štefánke sa odohrávali príbehy, ktoré ovplyvnili politický i spoločenský život, preto si knihu právom zaslúži. A dozviete sa v nej oveľa viac zaujímavostí z histórie  i súčasnosti.  Na jej spracovaní sa podieľali traja autori – Juraj Hradský, Adalbert Hackenberg a Viliam Stockman a nazvali ju Kaviareň Štefánka v premenách času a na svetlo sveta ju prinieslo vydavateľstvo Marenčin PT.