Nie sme len tvory z mäsa a kostí, sme kráčajúce príbehy a dýchajúce spomienky. Sme vypovedané slová, ale našou súčasťou, možno dokonca najväčšou, sú práve tie časti života, ktoré sme si nikdy nedovolili nahlas vypustiť do slobody. Nikto to nevie, len my, nesieme si v sebe neviditeľné stránky, občas do nich nahliadneme, ale väčšinou sú pevne zatvorené, prekričané všednými činnosťami.
Pracujeme, aj jeme a pijeme, v noci dajako zaspíme, ale niekedy stačí vôňa, niekedy šum vody, občas aj tichý hvizd vetra a sme opäť tam, kde sme bývali kedysi. Na miestach, ktoré sme opustili, s ľuďmi, ktorých už nevídame, už aj niečo vybledlo, ale pocity si pamätáme.
Kráľ romantiky Nicholas Sparks napísal knihu Prianie, v ktorej hlavná hrdinka čakala dlho, veľmi dlho, aby vyniesla svoj príbeh z tmy do svetla. Čakala až na svoju smrť, aby konečne ukázala, čo ju tak zmenilo, koho ľúbila, čo si želala a či sa jej to i splnilo.
Pred Vianocami
New York žiari šťastím, pripravuje sa na sviatok, ktorý celučičký svet pozná ako Vianoce. Náhliaci sa dav, vyzdobené domy i obchody, baliace papiere držiace v objatí darčeky, to všetko sa ukrýva vo veľkomeste snov.
Maggie, renomovaná fotografka, by však každému, kto by sa jej spýtal, či i ona prekypuje náladou vhodnou na Štedrý večer, odpovedala rovnako úprimne, pokrútila by hlavou a vyslovila jasné nie. Nebola by krutá, ani neláskavá, veď ona nie je zlá žena, naopak, má nesmierne príjemnú povahu a spolupracovníci v galérii by iste súhlasili, že je s ňou radosť pracovať.
Ale ako by mohla skackať od blaha, keď jej srdce čoskoro dotlčie? Veru tak, Maggie trpí rakovinou, a aj keď niekoľko rokov strávila bojom s chorobou, vydržala hnusnú pachuť chemoterapie a dokonca verejnosti sprístupnila videá, v ktorých opísala, ako sa cíti jej telo, beztak prehrala. Povedala jej to lekárka, so súcitom, ale i profesionálnou formálnosťou. Odporučila jej, nech sa sústredí na kvalitu, aby posledné mesiace, ktoré odplávajú čoskoro preč, boli čo možno najkrajšie. Čo možno najľahšie.
Príbeh
Maggie nerobí nič výnimočné, odžité má dosť, aj cestovala, zažila úspech, veľa sa naučila. Jedno jediné jej zostalo doriešiť, aspoň raz sa v mysli vráti do čias svojej rannej mladosti.
„Vyrozprávam ti príbeh, Mark,“ predostrie svojmu mladému kolegovi, budúcemu duchovnému. A on počúva, pozorne a dychtivo.
Hovorí, ako dovŕšila 16 rokov, keď sa písal rok 1995, ako neuvážene nadviazala známosť na jeden sex a ako potom zistila, že otehotnela. Ako ju rodičia, prísni a nanajvýš konzervatívni, poslali k tete na vzdialený ostrov, nech sa hanba utají. Rozplánovalo sa, že len čo porodí, bábätko dostane inú matku, zrelšiu a vydatú, takú, ktorá plačúcemu zázraku poskytne nielen domov na bývanie, ale i lásku na prežitie.
Netušila, ani by jej nenapadlo, že na ostrove spozná jeho, chlapca tiež mladého, ale múdreho a čestného a že on ju zasvätí do tajov fotografovania a určí tak smer budúcnosti. Netušila, že ho bude ľúbiť a on zasa ľúbil ju. A že im nebude dopriate spoločne zostarnúť.
Čítať román Nicholasa Sparksa je ako prehĺtať lahodný zákusok. Čitateľkám na konci zostanú dve želania – stretnúť muža natoľko romantického, ako je autor sám, lebo on romantik byť musí, a aby sa príbeh neskončil.
A áno, i myšlienka je pekná, že príbehy, ktoré nám vzali dych, ale nás i naučili lietať, by sme možno mohli dopísať skôr, než nadíde ono posledné zbohom.
Mohlo by vás zaujímať: TIP NA KNIHU Príbeh ženy so zlomeným srdcom, ktorá spísala najbolestivejšiu kapitolu svojho života, aby varovala ženy po celom svete
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies