Na zranenie reagujeme odlišne, veď nemôžeme byť v postojoch rovnakí. Staviame si múry, odmietame opäť dôverovať, jeden úder vraciame desiatimi kopancami. Bolesť nás núti správať sa čudne, sme v područí emócií a nedoprajeme si čas na premýšľanie a prehodnocovanie.
Keby sme si darovali chvíle nazvyš a dovolili si zvážiť, čo vzíde z rozhodnutí, verím, že by sme neurobili osudové chyby. Keby sme vedeli, že potrestáme seba, blízkych aj vzdialenejších a že dokonca ovplyvníme generácie a generácie v budúcnosti, nechali by sme pôsobiť odpustenie. Nechali by sme prehovoriť lásku.
I v knihe Stratená apatekárka od autorky Sarah Penner tvorí hlavnú hrdinku žena poznačená tragédiou. Žena zničená zradou. Žena, ktorej srdce už nemohlo tĺcť citmi, a tak sa pomstila a začala miešať smrť.
Šepkajú si o nej
Písal sa rok 1791 a v Londýne sa len tak trúsili klebety. Kdesi tam, v zastrčenej časti, v úkryte, stála totiž apatéka, nie však hocjaká. Keby to bola obyčajná predajňa liečiv, nikto by netrpel potrebou šuškať si a keby Nella bývala len všednou apatekárkou, poznala by aj čosi iné ako osamelosť.
„Muž ma podvádza. Len si predstav, robí mi to rovno pod nosom. Našiel si mladšiu,“ s plačom sa sťažovala žena priateľke pri večernom pití čaju, keď služobníctvo odišlo a súkromie žičilo vysloveniu tajomstiev.
Priateľka sa nadýchla, prehltla dúšok čaju, decentne si pretrela pery obrúskom a dôverne zašepotala: „A počula si už o apatekárke Nelle? S takými ako je tvoj manžel, si poradí raz-dva. Len mu dáš niečo do nápoja a na druhý deň ťa trápiť viac nebude.“
Áno, presne tak sa to stávalo, takto fungovala záhadná apatekárka opradená legendami. Nella vedela, čo má povedať, aké jedy podať, dávala jasné a zrozumiteľné inštrukcie.
Zišla z cesty
Ona však nebola vrahyňou odjakživa, veru nie. Remeslo apatekárky zdedila po nebohej maménke, a keby ona čo i len tušila, ako naloží s naučeným, ako zneužije dar, aj v hrobe by sa obrátila, aj prekliatia by zniesla.
Nebol to jej sen, že bude usmrcovať, ona chcela iba pomáhať a ľúbiť. Skoro sa jej to i podarilo, ale keď ju láska schytila, nepohladila ju, naopak, poriadne ňou otriasla a zanechala na duši škrabance. Nella sa v snahe zahojiť boliestky rozhodla pre pomstu a nestačila iba jedna, ba ani dve. Muži platili krutú daň za neveru, raz pochybili a dostali sa na onen svet.
Chyba
Všetky svoje zásady, ako čo tvorí, si nechávala pre seba, ale iba do osudného dňa, keď sa zvedavé dievčisko, dvanásťročné a múdre, príde popýtať a akosi nemieni odísť. Nie je zastrašené tým, čo žena robí, je fascinované, lákané ako včely na peľ.
Chce sa zaúčať a sa i zaúča, ale mladosť, mladosť je pochabá, a tak bolo len otázkou času, dokedy ostanú tajomstvá zamknuté na kľúč. Osudový omyl, strašná vec sa prihodila, taká strašná, že bude mať dosah na roky a roky, že ňou bude premenená i iná žena, žijúca v súčasnosti a tiež sa spamätávajúca z manželovho zlyhania.
Stratená apatekárka azda nebude šitá pre každého čitateľa, lebo čo sa v knihe zomelie, to treba vnímať bez predsudkov. Keď sa však odložia ružové okuliare, potom príbeh urobí niečo nepredstaviteľné, úplne oberie o slová a aj o myšlienky. Prinesie bolesť, smútok, dokonca i súcit. Napísať Stratenú apatekárku bola odvaha. Bolo to šialené a krásne a strhujúce.
Mohlo by vás zaujímať: TIP NA KNIHU Žiadny život nie je natoľko zlý, aby sa nemohol zlepšiť, a žiadne srdce nie je natoľko čierne, aby ho nemohla presvetliť láska
„Nie, prosím, takto nie,“ kričala som na konci, ale nič som nezmohla. Lebo ak raz človek nedostane šancu premýšľať, potom nastáva tragédia.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies