TIP NA KNIHY: Tri dôvody, prečo čítať i vojnové príbehy a tri autorky, ktoré núkajú hotové čitateľské lahôdky

Niektorí hlcú príbehy z obdobia druhej svetovej vojny, ako keby to boli sladučké cukríky, zatiaľ čo iní sa podobnému čítaniu vyhýbajú, stránia sa ho ako moru.

Nie každému je príjemné čo i len prečítať si bolesť, ktorá vyznieva až neuveriteľne, takmer ako keby sa niečo také nemohlo stať. Kiežby to bola pravda a vojna, ktorá tvorí čiernu bodku v histórii, by bola len výmyslom bujnou fantáziou oplývajúcich spisovateľov a spisovateliek. Kiežby to bol len sen, ale, nanešťastie, nie je, nebol a nebude.

Nemám za cieľ vyčítať odporcom vojnovej literatúry, že siahajú po iných tituloch, veď literatúra je k nám štedrá a rozdáva kráľovskú ponuku pre milovníka akéhokoľvek žánru.

Len by som rada podčiarkla, že otvorenie historickej a nenáučnej knihy môže byť občas dobrá, ba priam vynikajúca voľba. Prečo? Nuž dôvodov je niekoľko, ja vpíšem tri a, pravdaže, neochudobním ani o tip na lahôdky.

Tri dôvody

Po prvé, čítať knihu s témou vojny znižuje riziko, že čitateľ sám sa uchýli k nezmyselnej nenávisti. Keď sa totiž dozvie, aké zverstvá sa páchali v mene odsúdenia, uvedomí si, že zmýšľať rovnako by bolo najbláznivejšie bláznovstvo.A že nenávisť vždy zničí nevinných a odlúči milovaných, sa presvedčíme, napríklad, i vďaka Kelly Rimmer a jej počinu Sirota z Varšavy.

Autorka bravúrne ukázala, aké škody vojna narobila na telách i dušiach a prostredníctvom dievčiny, ktorá videla smrť vlastného otca popraveného verejne a chlapca, ktorý sa rozhodol nemať priateľov, len aby nemusel oplakávať ich smrť, rozkrútila srdcervúce osudy. Stiahnuté hrdlo som mala od prvej strany a hruď mi zvieralo, keď som sa dozvedala o dievčatku, ktoré ležalo od hladu bez života a v dlani zvieralo kúsok chleba. Bolo to strašidelné, ale i vyzdvihujúce ľudskosť a kresliace predsavzatie, že nenávidieť nebudem nikdy.

„Ak sa človek díva mŕtvemu bratovi do očí, už nemôže zostať dieťaťom. Ak človek vidí, ako jeho nevinný otec umiera pred očami celej komunity, nemôže zostať dieťaťom.“

Po druhé, čas vojny prebudí večných pesimistov, ktorí sa nazdávajú, že ich postretlo nešťastie veľké ako svet. Keď sa nalistuje, ako to bolo kedysi, jáj, aj vďačnosť v srdci porastie.

Účelu by mohla poslúžiť Kristin Harmel a jej Kniha stratených mien, v ktorej sa hrdinstvo stretáva s láskou, pretože niektorí, hoc sami bývali v nebezpečenstve, by urobili čokoľvek, len aby zachránili aspoň niektorých.

Židovské deti nemajú ako utiecť, ako sa brániť, a tak potrebujú silu, pomoc a, áno, aj modlitbu, lebo ich často nemá kto držať za ruku a stískať utišujúco prsty. Je to nezabudnuteľné čítanie o dvoch mladých ľuďoch, ktorí ochraňovali iných, ale ich spoločnú lásku museli obetovať.

Mohlo by vás zaujímať: Zbystrite pozornosť! Toto sú štyri znaky, na základe ktorých spoznáte pravého knihomila

Po tretie, akokoľvek čudné sa to môže javiť, vojnové prečítanie vlieva i akúsi nádej. Viem, že sa nad tým dá neveriaco pokrútiť hlavou, ale práve vyrozprávané situácie neraz rozsvecujú svetlo i v temnotách. Každé trýznenie sa predsa raz skončí, každá odrenina sa raz bude musieť zahojiť. 

Nádejou prekypuje i Prominentka, ktorú napísala J’Nell Ciesielski. Odohráva sa v milovanom Paríži, roztvára i druhú stranu vojny a upiera pohľad na inšpirujúce myšlienky, nad ktorými by sme sa všetci mali zamyslieť.