Človek sa má posúvať, je to prirodzené a kdesi v nás, na miestach, na ktoré nedovidíme, máme zakorenenú aj túžbu po zmenách. Po niečom viac. Preto nám aj prekáža, keď sú naše dni jednotvárne, keď ich farbu kreslí len práca, keď ich obkresľujú iba bežné činnosti. Keď si potom líhame na svoje obvyklé miesta spánku, čosi v nás kričí. Vieme, že to nie je v poriadku.
Nejde ani o to, že musíme neustále niečo nasilu meniť, že ihneď a zaraz musíme vstať, odísť zo zamestnania a namiešať si žitie tak, aby v ňom boli dobrodružstvá ďalekých krajín. Nie, ide v skutočnosti o niečo jednoduché. O rast.
Jednoznačne je našou zodpovednosťou, aby sme rástli v múdrosti, čo sa dá dosiahnuť všelijako. Lebo viete, aj múdrosti sa od seba odlišujú. Je i taká múdrosť, ktorá vraví o vedomostiach, o nazbieraných poznatkoch. Aj v tej sa môžeme cvičiť a rozvíjať. Pozerať dokumenty. Čítať knihy na témy, ktoré nás zaujímajú. Čítať články na internete, ktorých je habadej.
Napríklad Karolína, ktorá sa pred rokom vydala, si s manželom vypestovala taký zvyk. Že večer si pustia krátky dokument, čo ich jednak núti premýšľať, a jednak to podnecuje veľa tém na rozhovor. Majú dobrý pocit, že sa dajako rozvíjajú.
Ale potom je tu i múdrosť duchovná. Týkajúca sa vzťahov. Rozhodnutí. Záležitostí, ktoré tak veľmi ovplyvňujú kvalitu života.
Bez najmenšieho zaváhania chcem napísať, že každý, áno, každý, sa niečo počas svojej pozemskej púte naučil. Lenže viete, v čom je problém? Že si to neuvedomujeme. Lebo málokedy si doprajeme čas, aby sme sa obzreli do minulosti s cieľom posúdiť, v čom sme porástli. Väčšinou, keď privoláme minulosť, aby nás navštívila, vedú nás ľútosť, zatrpknutosť, nostalgia. Nevedie nás však čistá potreba odhaliť, kde sme boli a kde sme teraz.
Taký môj malý tip:
Skúsme si zapísať, čo všetko sme okúsili, čo nám to dalo. Je správne si písať aj denník, aby sa v ňom zaznamenali malé, ale i veľké posuny.
A predstavte si, že kazateľka Joyce Meyer v tejto súvislosti radí, aby keď sa takto obzrieme a dôjde nám, že sme možno nie tam, kde by sme chceli, ale nie sme ani tam, kde sme boli v minulosti, aby sme svoje úspechy oslávili.
Lebo múdrosť je dar. Učíme sa na peknom aj škaredom. Učíme sa na úspechoch, aj vtedy, keď si oškrieme kolená.
A ak sa nám náhodou zdá, že sme v múdrosti neporástli, nuž zmeňme to. Lebo je to dôležité. Je to niečo, do čoho nás volá sám Boh.
Ďalšia vec, v ktorej by sme mali porásť, sú naše postoje.
Kornélia zvykla závidieť ľuďom, keď dávali vysmiate fotografie na facebook, vždy ju zabolelo v hrudi a ťažšie sa dýchalo. Pripadalo jej, ako keby boli všetci šťastnejší než ona. Ako keby mali na život iné ingrediencie, a preto sa i recept vydaril oveľa viac. Uvedomovala si však, že postoj závisti a žiarlivosti nie je správny.
Keby sa aj mienila chlácholiť, že veď predsa nikomu neubližuje, veď predsa im nič zlé nerobí a neškodí tak, aby im nadobudnuté šťastie rozliala, na správnu cestu ju priviedol verš z Biblie. Aby nezmalomyselnela. Aby porástla.
„Pokojné srdce dodá telu život, no žiarlivosť je nákazou v kostiach,“ píše sa v knihe Prísloví.
Modlila sa za to, lebo podľa jej skúseností Boh ju môže posilniť, aby sa zmenila. Ale aj ona sama podnikala kroky, aby neupadala do žiarlivosti. Vždy, kedykoľvek našla status či obrázok, ktorý v nej vyvolával negatívne myšlienky, - také, čo v konečnom dôsledku končili sebaľútosťou, tak si sadla a usmiala sa. Modlila sa, pričom ďakovala, že sa jej priatelia a známi majú dobre. Postupne, hoci to nebolo zo dňa na deň, naučila sa tešiť z iných. A čím viac to dokázala, tým viac radosti i sama pre seba objavila.
Alebo si zoberme klebetenie. S tým mala zasa ťažkosti Olívia. Ach, ako ľahko sa jej klebety kĺzali po jazyku. Veľmi ľahko. Chutili ako med, ako čerstvý med. Keď však klebetu rozniesla a potom sa vrátila domov, už tak sladko na jazyku nemala. Naopak, lahodné skĺzlo do horkého. A tak sa naučila modliť sa modlitbu podľa žalmu.
„Bože, postav stráž k mojim ústam a hliadku k dverám mojich pier.“
Niežeby sa občas nepošmykla, ale jej postoje sa menia. Rastie. No a klebetenie išlo ruka v ruke s roznášaním tajomstiev, s čím tiež už prestala. Za následok to má, že jej vzťahy sú oveľa hlbšie, lebo ostatní vedia, že sa na ňu môžu spoľahnúť. Že ich nezradí.
Zmena postoja sa však netýka len záležitostí súvisiacich iba s druhými. Kľúčový je i postoj k sebe. Sebakritika. Neschopnosť sám na sebe sa zasmiať. Prílišné kladenie nárokov na seba. Perfekcionizmus. Nezmierenie sa s osobným zlyhaním. To všetko a ešte oveľa viac sú veci, v ktorých máme rokmi aj mesiacmi dozrievať. Lebo to je jeden zo zmyslov, prečo sme na zemi. Netvrdím, že jediný, ale je jedným z nich. Aby sme nadarmo nekráčali, nezažívali, nehľadeli a nepočúvali, ale aby sme vstrebávali. Nechali sa formovať. Aby sme spoznávali, že nemusíme ostávať na rovnakej úrovni, lebo kto by také niečo chcel? Veď i bábätko, hoci je krásne, musí sa rozvíjať. Dieťa, ktoré nerastie, nie je zdravé. Človek, ktorý vnútorne nerastie, nie je šťastný. Ani spokojný. Ani pokojný.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies