„Toto pre mňa urobil Boh,“ často hovoríme my, ktorí veríme v jediného Boha s cieľom poukázať na Jeho každodennú prítomnosť v našom živote. Chceme ľuďom vyrozprávať, ako sa o nás stará, ale sú situácie, áno, sú také, kedy nám to neveria. Vravia, že to bola náhoda, nazývajú to šťastím, hľadajú všemožné vysvetlenia, ktoré by naše tvrdenia vyvrátili. Ale, našťastie, sú aj skúsenosti, ktoré nám nedal nik iný iba Boh a nedá sa to poprieť, čo ako by sa niektorí snažili.
Viete, Boh koná zvláštne. Niekedy tíško, ako keby z úzadia, niekedy hlasno, nádherne a výrazne. A presne o tom sú tieto príbehy. O chvíľach, kedy za tým bol Boh a nikto iný.
Problémy so šéfkou
Svoju prácu mala rada, kolegovia boli príjemní, ale šéfka, s ňou to bolo horšie. Jej vrtochy sa chvíľami skutočne nedali zniesť. A tak sa modlila k Bohu, už spolovice rozhodnutá, že si nájde iné zamestnanie. Nechcela však nič robiť bez úplnej istoty, a tak Jeho prosila o múdrosť.
„Modli sa za ňu,“ zaznelo jej v mysli.
Nuž poslúchla, prečo by aj nie. Za svoju šéfku sa modlievala odvtedy pravidelne, žehnala jej, a to, čo sa stalo potom, prekvapilo každého, najmä ju samu. Šéfka, kvôli ktorej premýšľala o zmene pracovného miesta, je dnes jej najlepšou priateľkou.
Choroba
Rakovinu jej diagnostikovali pred dvoma rokmi. Skúšali chemoterapie, dokonca podstúpila aj operáciu, ale správa, ktorá si na ňu počkala, bola i napriek každému úsiliu zdrvujúca. Že vraj chemoterapie nezabrali a že môžu dať ešte jednu, ale pravdepodobnosť, že by pomohla, je nízka. Ona už ďalšiu chemoterapiu beztak nechcela, veď prišla o veľa. Nielen o vlasy, ale aj o silu, o všetko.
Starostlivosť o ňu sa teda presunula už iba na domov, sestričky a lekári z hospicu ju pravidelne kontrolovali, podávali lieky, manželovi radili. Každý videl, ako sa jej stav zhoršuje. Čoraz väčšmi chudla, nevedela prijať stravu. Rozprávala tiež stále menej a menej, záujem o okolitý svet bol nulový. Chodiť už nechodila, manžel ju prevážal na invalidnom vozíku.
„Môžete jej dávať vitamínov, koľko chcete, ale jej telo už je na konci. Kedykoľvek môže odísť,“ zneli neúprosné slová lekárky pracujúcej ako onkologička.
Rodina sa zomkla, a nielen tá telesná, ale aj duchovná. V cirkvi sa konali modlitby, niektorí sa pôstili. Nádej bola síce slabá, ale Bohu vyznávali, vlastne Ho žiadali, s pokorou aj so slzami v očiach, aby jej predĺžil čas na zemi.
Výsledok bol ohromujúci. Začala sama chodiť, bez invalidného vozíka sa presúva po miestnostiach v byte. Rozpráva, je, na tvári má aj úsmev.
„Rozprávali sme sa s lekármi a všetci povedali, že z vedeckého hľadiska je to, čo sa u vás doma deje, nemožné,“ povedala raz sestrička z hospicu pri pravidelnej návšteve ich domácnosti. Vedecky to možno nevysvetliteľné je, ale duchovne nie. Je totiž za tým Boh.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies