Tri dôvody, prečo je najnovšia kniha Miroslavy Varáčkovej iná ako všetky jej doposiaľ vydané

Miroslava Varáčková najnovším literárnym počinom dokázala, že hranice sa dajú posúvať kedykoľvek, a ich prekračovanie nie je závislé od ničoho, dokonca ani od počtu predchádzajúcich titulov.

Čitateľ (teda ten, ktorý rád a často privoniava k atramentu), by si pomyslel, že má prečítanú aj samotnú autorku, a že aj keď ho sem-tam pomýli, vždy ho bezpečne privedie do vopred odhadnutého cieľa. To, čo nás spája, je nepriamo pokračovaním mimoriadne úspešného románu pre mladých, Drž ma, keď padám, avšak pokojne sa dá začítať aj bez toho, aby unikla hlavná niť príbehu.

Do deja je vpletený typický Varáčkovej jazykový štýl, ktorý berie do úvahy mladosť, rovnako ako nechýba večne prítomná ponurosť, ale i tá je vyvážená časťami s odľahčením. A potom je tu to porušovanie stereotypov...

Prečo?

Po prvé, Lucia ako hlavná hrdinka nie je až také dobré dievčatko. Pravda, nie je ani rebelka, ktorou sa snaží byť, len aby na seba pritiahla otcov pohľad. Dobre, dala si potajomky urobiť tetovanie, ale skoro nikto o ňom nevie. Aj s chlapcami sa nezáväzne bozkáva, ale stále stojí iba na okraji rebélie, ani len členok sa jej nenamočil.

Po druhé, autorka sa prvý raz podujala na písanie z perspektívy chlapčenského hrdinu a ľahké to teda vôbec nemala. Kým Lucia sa tvári ako rebel, Ondrej ním skutočne je, ale rád by sa polepšil. Spáva kade-tade, niekedy mu postačí aj lavička v parku, inokedy ho prichýli známy. Pracuje (hoci nikto nevie, čomu presne sa venuje), ale zárobok si nenecháva, pravidelne ho posiela sestrám.

Po tretie, zakázaná láska nikdy nechutila tak sladko. Priepasť medzi oboma hlavnými postavami azda ani nemôže byť väčšia. Ona sa trápi, pretože ju znenazdajky opustila matka a čoraz viac sa poddáva beznádeji. Ale keď spozná jeho, keď sa ocitne zoči-voči naozajstnému bôľu, aj ten najväčší problém sa javí byť maličký ako špendlíková hlavička.

Nikdy totiž nevieme

„Je veľmi ľahké skĺznuť do nevďačnosti a pocitu, že všetko, čo máme, je samozrejmosť, či už ide o materiálne veci alebo o ľudí, a nikdy nie je na škodu pripomenúť si, že to tak nie je. Všetko sa totiž môže zmeniť z minúty na minútu. Je mnoho tínedžerov, ktorí musia čeliť strate, a práve nám, ostatným, by táto knižka mohla otvoriť oči, aby sme pochopili, ako sa cítia a akí sú neraz osamelí, aby sme im chceli byť a aj boli nápomocní. Nikdy totiž nevieme, či sa neocitneme v podobnej situácii i my," hovorí o svojom románe Miroslava Varáčková.

Vzhľadom na to, že doposiaľ nikdy nedávala starým príbehom druhú šancu a neotvárala ich osudy v pokračovaní, vyvstalo podozrenie, či sa fanúšik nedočká aj tretieho dielu. Autorka síce prísľub do budúcnosti nedáva, ale ani ho nevylučuje.

„Ďalšie pokračovanie tohto príbehu neplánujem, myslím si, že čo malo byť vypovedané, to bolo, ale ktovie, čo prinesie budúcnosť."