Tri veci, ktorých sa pri Bohu nikdy nemusíme báť

Keď sa nebojí o jedno, začne sa obávať o druhé. Je to ako kolotoč, z ktorého sa nedá vystúpiť. Strach z odmietnutia. Strach zo samoty. Strach z budúcnosti. Strach zo staroby. Strach...

Aj v súvislosti s Bohom vyvstávajú viaceré otázky, a kým sa na ne hľadá odpoveď, už aj sa roztrhne vrece s nepokojom a celý obsah sa vyleje do mysle. „Existuje vôbec niečo, čoho nie je nutné sa báť ?" pýta sa znepokojený jedinec. A ja odpovedám hlasné a jednoznačné áno.

Opustenie
Už aj dieťa, ktoré nevie vyslovovať zrozumiteľne znejúce vety a pocity dáva najavo prostredníctvom usedavého plaču, pozná úzkosť z opustenosti. Rozvzlyká sa, akonáhle je rodič čo i len trochu vzdialený a potrebuje pevné objatie, aby sa upokojilo.

A aj keby by sa zdalo, že čím väčšmi dozrieva a rastie, tým menej je strach prítomný, opak je pravdou. V skutočnosti sa len učí viac predstierať a negatívnu emóciu v sebe dusí. V blízkosti Boha je každé strachovanie sa zbytočné. Sľúbil a aj dodrží, že nezabudne, neopustí, neodmietne a nezradí. Vždy sa na Neho dá spoľahnúť. Že niekto blízky sa správal nepekne a dal dôvod na dojem osamelosti? Nič to, Boh je liek, zotrie slzu, utíši a znovu pomôže vybudovať dôveru v seba aj zvyšok celého sveta.

Prečítajte si: Hrdosť je najväčšia zlodejka šťastia

Omieľanie
Niekedy sa stáva, že človeka trápi jedno a to isté. Je to takmer podobné, ako keby chodil okolo rovnakej hory, a hoci má chvíľu pocit, že sa hýbe, v skutočnosti neopustil vyšliapané miesto ani o milimeter ďalej.

Je prirodzené, že o starosť má potrebu sa s niekým podeliť, a tak vyhľadáva ochotné ucho a voľné plece. Ktokoľvek mu oporu poskytne, vydrží počúvať a súcitiť, ale občas dá najavo otrávenie.
Nakoniec aj trápiaci sa usúdi, že je jeho bremien akosi priveľa a samého seba otrávi. Keď sa však zdôverí Bohu, nikdy sa nemôže prihodiť, žeby nechcel prijať úlohu dôverníka, hoc by bol problém aj stokrát omieľaný. On sám najlepšie vie, že na to, aby sa hora konečne prekročila, je nutné jednak dopriať čas a jednak nájsť jeho hlbšiu príčinu. Bohu nikto na nervy nepoliezol, a to je celkom isté.

Zmena
So zmenou sa málokto vysporadúva ľahko, ale striasť sa jej nie je jednoduché. Či sa to páči alebo nie, patrí raz a navždy do ľudského príbehu a občas je aj nevyhnutná. Čím väčšia premena sa deje, tým ťažšie je priblížiť sa aspoň k niečomu, čo by sa dalo nazvať nemenné. Veď v jeden deň je niekto blízky a na ďalšie popoludnie je jeho správanie prevrátené na nepoznanie. S Bohom to funguje inak, on je rovnaký včera, dnes a naveky. Nikdy sa nezmení, neprezlečie kabát a nerozmyslí si, čo raz povedal. Aj preto je vhodné odložiť strach a zašliapnuť ho tak hlboko, ako sa len bude dať.