Udalosť, ktorá vo väzení nemá obdobu

Byť vo väzení nie je určite záležitosť, s ktorou by mal niekto čo i len malú potrebu chváliť sa. Či je človek odsúdený vďaka naozajstnému previneniu a dopustil sa skutku, ktorý zákon považuje za trestný, alebo ho do pút doviedla súhra nešťastných okolností, pretože bol v zlom čase na zlom mieste, už navždy bude niesť ťarchu minulosti. 

Potešujúce však je, že poškvrny sa dá zbaviť. Keď do niečoho vstúpi Boh, všetko dostáva inú príchuť. Potvrdiť by to mohol aj jeden väzeň, ktorého skúsenosť je legendárna. 

Pre vieru
O tom, že existoval apoštol Pavol, sa netreba nijako obzvlášť rozpisovať. Je považovaný za najväčšieho kresťana a nebyť jeho horlivej snahy priniesť zvesť o Bohu všade, kam sa dalo, zem by bola veľmi ochudobnená.

V čase, do ktorého ho Boh povolal, to veru ľahké nemal. Viera bola kruto prenasledovaná, ukrutne trestaná, až tak, že nejeden stúpenec skončil žalostne popravený. Kto však myslel povolanie učeníka seriózne, nedal sa zastrašiť ničím a naďalej pokračoval, hoc by bol za názor zbičovaný.

Ani Pavlovi odvaha nechýbala. S verným druhom Silasom cestovali z miesta na miesto, diskutovali, vysvetľovali časti z Biblie a pomáhali chorým a núdznym.

Vo väzení
Raz, keď tiež prechádzali cez mesto a konali zvyčajnú službu, boli neprávom zadržaní a vhodení do väzenia. Ak sa o dnešnom väzení hovorí ako o prostredí, v ktorom chýba ľudskosť, o tom, ktoré fungovalo v zmienenom období, to platí trojnásobne.

Pavol a Silas sa ocitli medzi inými trestancami a vyhliadky sa nezdali byť lichotivé.

O polnoci
Potom nastala polnoc, a aj keď mali obaja muži buď spať, alebo podliehať sebaľútosti, hnevu a smútku, oni sa rozhodli pre čosi celkom iné. Začali zanietene spievať piesne o Bohu, modlili sa a vzdávali vďaku za všetko, čo im bolo dané.

Odpoveď z neba sa dostavila takmer okamžite. Väzenie sa v základoch otriaslo a každému, kto sa tam nachádzal, popadali putá, aj dvere sa roztvorili.

Žalárnik, ktorý mal pracovnú povinnosť dohliadať nad budovou aj ľudí v nej, sa na hurhaj prebudil a náramne sa preľakol. Bál sa, že všetci poutekali a že jemu sa dostane tvrdého pokarhania od nadriadeného.

Už dopredu videl zničenú kariéru a nedostatok, do akého sa uvrhne jeho rodina, a tak si chcel sám ublížiť, aby sa vyvaroval poníženia.

Pavol si to všimol, a hlasno na neho zakričal. Ubezpečil ho, že ani jeden jediný väzeň neušiel, a teda niet dôvod na obavy.
Žalárnikovi sa uľavilo a pochytila ho veľká bázeň. Uveril v Boha on i príbuzní, ktorí s ním obývali dom a ich život už viac nebol ako predtým.

Jeden správny postoj zameraný na Boha, ovplyvňuje tisíc ďalších ranených duší. Jeden väzen má s vierou silu pomeniť väzenie.