BRUSEL - Júlia Navaľná, „čerstvá vdova“ po ruskom opozičnom politikovi Alexejovi Navaľnom, ktorého mŕtve telo do dnešného dňa (20. februára 2024) zatiaľ ruské úrady odmietajú vydať na nezávislú obhliadku, je politicky aktívna. Vystúpila aj s krátkym príhovorom na prestížnej mníchovskej bezpečnostnej konferencii, kde mala veľmi emocionálny prejav.
Svetové médiá, najmä západoeurópske a severoamerické, začali okamžite špekulovať o tom, že by ako zaslúžilá vdova po dnes už svetoznámom ruskom opozičnom politikovi mohla zaujať jeho miesto. Otvorene povedané, nie je to veľmi realistický pohľad.
Po prvé by ju asi veľmi rýchlo našli otrávenú z „neznámych príčin“ (žeby samovražda?) a to isté by sa mohlo prihodiť jej dvom deťom, ktoré s Alexejom Navaľným má. Po druhé, Júlii chýba charizma, ktorá tak vyvierala z jej nebohého manžela. Úvahy o tom, že z nej bude niečo ako Svetlana Cichanovská, protagonistka bieloruskej opozície proti autokracii prezidenta Lukašenka (dnes v exile v Litve), sú mimo.
A po tretie, ruská verejná mienka by ju ako alternatívu k súčasnej prezidentskej klike neprijala. Ženy majú v ruských veciach verejných tradične podradné zastúpenie. V porovnaní s tým škandinávske krajiny bezprecedentne žiaria na politickom nebi. Tak ako sa z vdovy po akademikovi Andrejovi Sacharovovi (Jelena Bonnerová) stala len zaslúžilá ikona (zomrela cca 20 rokov po smrti manžela v USA), s vdovou po Navaľnom to v politickom živote ťažko dopadne inak.
V lepšom prípade prežili alebo častejšie ani neprežili vyhnanstvo za polárnym kruhom a jeho sibírskej blízkosti (to sa stalo Navaľnému a množstvu ďalších, ktorí si „otvárali zobák“), v lepšom prípade sa vrátili s podlomeným zdravím alebo ich prinútili ku kolaborácii s režimom (Dostojevskij), ešte inokedy sa ich principiálny antikomunizmus pretavil do akéhosi endemického nacionalizmu až šovinizmu (Solženicyn). Ale mnohých aj jednoducho zabili (Bandera). Ešte iní sa radšej z pazúrov post-sovietskych tajných služieb radšej uchýlili do zahraničia (Michail Chodorkovskij), kde sú pod ochranou tamojších tajných služieb.
Bývalý mág šachu, po dve desaťročia nesporná jednotka tohto intelektuálneho športu, židovský rodák z azerbajdžanského Baku Garry Kasparov (pôvodným menom Vanstein) má chorvátske občianstvo, ale pre istotu žije v New Yorku. Inému Židovi, komunistickému masovému vrahovi menom Lev Trockij (pôvodným menom Bronstein) nepomohol ani útek do Mexika, aj tam si ho ešte väčší masoví vrahovia našli.
Niektoré iné osobnosti, ako napr. bývalý ruský prezident Boris Jeľcin, na popravu nečakali. Jeľcin radšej zomrel na nezdravú životosprávu. „Uchlastal sa“ (potom, čo odovzdal moc abstinentovi Putinovi).
Na svojich videách zanecháva vyštudovaná ekonómka a moskovská rodáčka impresívne prejavy a sľubuje, že bude pokračovať v činnosti svojho manžela. Citujem vybrané pasáže, ktorými ovplyvnila (na ako dlho?) západných politikov:
„Mučili ho, držali ho na samotke, v betónovej škatuli, kde nebolo nič okrem stoličky, umývadla, diery na zemi namiesto záchodu a postele, ktorú cez deň pripevnili k múru, aby si na ňu nemohol sadnúť.“
„Nedávali mu ceruzku a papier, aby mne a našim deťom nemohol písať. Týrali ho hladom. A on sa stále iba smial.“
„Môjho muža nebolo možné zlomiť, preto ho Putin nechal zbabelo zabiť a vyhýbal sa tomu, aby vyslovil jeho meno“.
Niektoré politologické kapacity, napr. sám slovutný profesor Francis Fukuyama zo Standforskej univerzity (v interview pre samotné Financial Times), vidia v Júlii Navaľnej budúcnosť Ruska. Ale je to veľmi odvážny názor.
Je pravda, že americký prezident Joe Biden reagoval na smrť Navaľného tvrdením, že „toto USA nenechajú bez odpovede“. Júliu prijali v rámci jej vystúpení v Mníchove a v Bruseli aj vysoko postavení západní diplomati a politici vrátane amerického ministra zahraničia Antonyho Blinkena, predsedníčky Európskej komisie Ursuly von der Leyenovej alebo predsedu Európskej rady Charlesa Michela.
Problém však leží inde. V Rusku sú tí, ktorí „sa zapredali“ Západu,
stereotypne vykresľovaní ako zradcovia. Niektoré ruské média už
uverejnili názory, že Júlia Navaľná svojho manžela zabila sama,
aby zaujala jeho miesto hlavnej postavy opozície. Ale to v krajine,
kde päťdesiat rokov ľuďom vtĺkali do hlavy, že masakru na
poľských vojakoch v smolenských lesoch spáchali Nemci a nie
Sovieti, to nie je nič prekvapivé.
Ivo Samson
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies