Vianočné slová: Tri sestry, ktoré nás môžu navštíviť aj v období lockdownu

Z chvíľ vianočných sa tešili i tí, čo bývali po zvyšok roka mrzutí a rodiny, ach, tie rodiny! Koľkokrát sa stalo, že sviatky pretvorili nepriateľov na priateľov a že si potykali i jedinci, ktorí sa inokedy obchádzali skoro tak, ako sa obchádza marec s októbrom.

Čo také sa stalo, že na Vianoce nezostala nálada? Odpoveď nie je prekvapivá, vedel by ju odrecitovať každý, kto má oči, uši, rozum i srdce.

Nevracia nič

Áno, epidémia vzala veľa a je to potvora, ktorá síce berie, ale nič nevracia. Ochudobňuje o radosť, kradne zamestnania, zapríčiňuje nenávisť a ani radšej nič nevravím o tragédiách.

Je horšia ako striga z rozprávok, ktoré si s obľubou pozrieme, hoc príbehy v nich ukryté poznáme naspamäť, a teda nás zápletka už nijako neprekvapí. Ak by sme vec posudzovali iba logicky, možno by sme naozaj mali skončiť s akoukoľvek oslavou a jednoducho zamávať Vianociam na večnú rozlúčku. Ibaže...

Tri sestry

Existujú tri sestry, pravdepodobne ste o nich už počuli. Sú staré, veľmi staré, pretože ich narodenie sa datuje od počiatku a navyše je o nich známe, že ani nikdy nezahynú. Napriek tomu sú krásne, jedna bez druhej dlho nevydržia, a ak by sa aj niekto pokúsil oddeliť ich od seba, vždy si jedna druhú napokon vyhľadá a znovu chytí za ruku.

O sesterskom pute, ktoré ich spája, písal ešte dávno aj apoštol Pavol, práve ony mu pomáhali, ony ho ovlažovali a potešovali, keď sa ocitol vo väzení. „Teraz teda zostáva viera, nádej a láska, tieto tri, ale najväčšia z nich je láska," vyjadril sa v Prvom liste Korinťanom.

Tíško klopú

Možno si dakto namýšľa, že tri sestry nepotrebuje a že mu nijako neprospeje zaoberať sa hlúposťami, keď prebieha boj o živobytie. Viac by sa ale mýliť ani nemohol, pretože len čo sa zasadne za štedro prestretý stôl, ba ešte aj dlho predtým, budú všetky tri potrebné.

„Dobre už bolo. Verte mi, toto už bude len horšie. Nič nás nečaká, môžeme sa pripraviť akurát tak na zlé," hovorí muž, keď sedí v kresle a jeho rodina nielen počúva, ale aj svorne súhlasí.

A Nádej a Viera tíško klopú na dvere, majú čo povedať. Napríklad o tom, že rovnaký žiaľ prežívali i kedysi, aj v minulosti si ľudia mysleli, že to neprekonajú a nič dobré za rohom nečíha. Povedali by o tom, ako niektorí trpeli ukrutnými bolesťami, keď im chýbali lieky a zdravotná starostlivosť nedosahovala súčasnú úroveň, o tom, ako ľudstvo prekvapili vojny, a ako strácali blízkych, o tom, ako dievčatá tíško prosili Boha, aby im umožnil opäť vidieť otcov a bratov, o tom, ako sa potom síce vojna skončila, ale začala sa epidémia a svet vzdychal, o tom, ako sa množil plač, a nakoniec by zakončili svoje rozprávanie slovom ale.

„Ale aj keď si vraveli, že to nezvládnu, zvládli to. Ale aj keď to bolo neznesiteľne ťažké, niektorí prežili, pretože verili. Ale aj keď sa zdala budúcnosť neistá, dočkali sa jej a zažili aj veľa smiechu."

Nádej a Viera nepopierajú realitu, naopak, poznajú ju do detailov, ale nad to, čo je, vyzdvihujú čosi viac. Kto si ich zavolá, ten strávi nielen predvianočný, ale aj vianočný a povianočný čas so silou a odvahou, s hlavou zdvihnutou dohora.

Nuž a tretia sestra, známa ako Láska, vie veru urobiť zázraky, a keď sa raz niekde usadí, človek nemusí čakať do 24. decembra, aby ochutnal kus rozprávky.

Zariadi odpustenie, spôsobí, že dieťaťu sa rozžiaria oči a bude svietiť krajšie než akákoľvek sviečka a jej prítomnosť rozvonia domácnosť viac ako škorica či lahodné perníky.

Chceme Vianoce, ktoré budú rovnaké ako predtým, ale môžu byť oveľa lepšie. Môžu byť nezničiteľné, pretože Viera, Nádej a Láska nikdy nepominú.