Sú modlitby, ktoré slovami vopred určujeme na nevypočutie. Viete, ako napríklad, keď prosíme za veci, ktoré sa iste nestanú, lebo na svete mier nebude všade a ani naši blízki nebudú neustále šťastní. Potom sú modlitby, ktoré sú nevypočuté a my netušíme prečo, hoci by sme aj pohli zemou zľava doprava, aby sme prišli na koreň odvekému tajomstvu. Prečo jeden dostane zázrak z Božej dlane a iný nie? Ach, to sú ťažké chvíle, je to boj a aj skúška viery. No a potom sú modlitby, ktoré vypočuté sú, ale oveľa neskôr.
Raz jeden kazateľ hovoril, že naše prosby máme Stvoriteľovi predkladať dovtedy, kým: sa nezmení náš postoj, takže už viac nechceme to, za čo sme sa modlili kým sa nezmenia okolnosti alebo kým to jednoducho nedostaneme. Takže ľudia, o ktorých sú maličké príbehy spísané v článku, sa modlili a modlili, vystierali ruky k Bohu, so vzlykmi aj pokojne, niekedy so strachom, možno i s beznádejou a neprestali, až kým sa nedočkali.
Za manžela
Renáta sa dlho-predlho modlila za svojho manžela závislého od alkoholu. Odkedy sa vzali, trpel touto potvorskou ťažkosťou a veruže rodina prežívala horké okamihy. Niekedy to vyzeralo tak, ako keby šli modlitby naprázdno, ako keby ich ani nik nepočul. Ľudia ju povzbudzovali, niekedy sa jej i sny snívali, v ktorých videla budúcnosť – jej rodina bez alkoholu, s úľavou si vydychujúca.
Bolo to bezmála dvadsať rokov, čo prednášala žiadosť znovu a zasa a konečne, manžel prestal piť. Bez absolvovania liečenia, v jeden deň, čo pôsobil obyčajne, ani on sám by nepovedal, že práve to bol koniec alkoholu v jeho živote. A predsa sa tak stalo. Predsa viac do úst nevložil, predsa nezatúžil. Pokušenia? Tie prišli a bolo ich viac než dosť.
„Veď si daj, neverím, že naozaj nepiješ,“ posmeľovali ho kolegovia v práci i tí, čo ho vídavali predtým. Iste, neraz sa aj v minulosti pokúšal skoncovať so závislosťou, neraz to aj prehlasoval a vždy opäť potom spadol na samé dno. Azda preto ani niektorí jeho premene neverili, no manželka, tá sa tešila, keď na vlastné oči zazrela výsledok nocí, keď nespala, ale modlila sa. Rán, keď vstávala a modlila sa. Bolo to úžasné.
Ovocie trvá dodnes
Renáta ochorela a aj zomrela, čo bol šok, spôsobilo to toľko sĺz, až by ich nik, ani ten najpozornejší človek nezrátal. A počas večera, keď muža navštívili známi aj menej známi, aby mu vyjadrili sústrasť, rozprávali a snažili sa mu poradiť. Vraveli, aby si dal aspoň jeden pohárik. Nie, nechcú, aby sa opil, tvrdili, len keby si trošku dal, vraj by sa mu uľavilo.
On však pokrútil hlavou, odvrátil zrak od nich a zahľadel sa na spálňové dvere, od smrti manželky zatvorené. Predstavil si ju, ako tam ležala, ako sa s ním zhovárala. Predstavil si ju, ako je teraz v nebi.
„Nie,“ potvrdil svoj záporný postoj aj nahlas. „Ako by som sa mohol čo i len dotknúť alkoholu, keď viem, ako dlho sa za mňa modlila?“
Nedotkol sa alkoholu, lebo moc modlitby visela nad ním ako ochrana. Uvedomoval si, že je to čosi vzácne a nielenže ho to chránilo počas jej pozemskej púte, ale aj keď tu už nie je. Áno, viacerí sa obávali, že keď sa manželka pominula, vráti sa na staré chodníčky, ale nevrátil sa. Lebo vypočutá modlitba... No čo vám budem hovoriť.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies