Niektoré dni sú ako žuvačka. Naťahujú sa, možno aj pekne voňajú, ale nič výnimočné. Nič, čo by stálo za zmienky, takže ak sa aj niekto spýta, aký sme mali deň, len odfrkneme, že dobrý. V pohode. Nemáme čo viac povedať.
Iné dni, naopak, sú ako bonboniera, kde každý bonbón predstavuje inú chuť. Káva, čistá čokoláda, trošku orieškov či karamel. Hotový pôžitok, ktorý sa oplatí prevaľovať v ústach. Takých chutí nemáme nikdy dosť a ani takých dní.
Príde výplata a naše vzrušenie rastie. Niežeby sme neplatili účty, niežeby sme mali zadarmo nákupy, ale vždy, keď dostaneme odmenu za svoju mesačnú prácu, aspoň chvíľkový pocit nás oslepí. Že si môžeme dovoliť viac.
Alebo nás niekto navštívi, niekto, koho sme nevideli a ani nepočuli už dlho. Vzrušenie nás obklopuje, ochutnávame ho a nevieme povedať nič, len že je to sladké a krásne.
Alebo si pozrieme dobrý film. Nie priemerný, ale naozaj dobrý, pri ktorom do mysle natancujú iné myšlienky. Pozitívnejšie.
No povedzte, vari tieto veci nie sú hodné radosti? Isteže sú, lebo aspoň my sme presvedčení, že človek by nič nemal vnímať ako samozrejmosť. Absolútne nič.
No keď si potom čítame Bibliu a nachádzame v nej verše o radosti, že z čoho sa mužovia viery kedysi radovali, trochu nás to zahanbí. A aj prekvapí.
V Liste Jakubovom sa dočítame veľa o viere. Aká je mŕtva viera, aká živá. O tom, že nemáme byť len poslucháčmi slova, ale jeho činiteľmi, vlastne najmä jeho činiteľmi.
Ale je tam aj istá výzva, povzbudenie k radosti.
„Bratia moji, majte z toho iba radosť, keď prídu na vás rozličné skúšky, veď viete, že ak sa vaša viera osvedčí, vedie to k vytrvalosti. A vytrvalosť nech je zavŕšená skutkami, aby ste boli dokonalí, bezúhonní a bez akéhokoľvek nedostatku.“
Jakub má teda veľmi jasnú predstavu o tom, z čoho sa máme radovať. Zo skúšok! Áno, práve z období, v ktorých nám je ťažko a vlečieme sa pod ťarchou bremien. Jeho posolstvo nás berie hlbšie, lebo hovorí, že v skúškach, v ťažkých okamihoch, nejde o prítomnosť. Nejde o to, aké nám je to nepríjemné vtedy, keď to zažívame. Ide o viac, o našu budúcnosť a náš charakter. Lebo keď nám je zle, nemá to pokračovať fňukaním či horkosťou, ale sme vedení k vytrvalosti.
Takto zmýšľa Boh a takto by sme mali i my, ak chceme napodobňovať Jeho príklad. Môže sa nám to zdať čudné, ba priam nemožné takto sa radovať. Ale čo ak sa to skutočne dá, čo ak to nie sú len prázdne slová, akých sme v živote počuli viac ako dosť? Znamenalo by to, že budeme v utrpení úplne iní, hodní nasledovania. Hodní zapamätania.
Ďalším mužom viery je Pavol. Apoštol, ktorý bol pre zvestovanie Božieho slova uvrhnutý do väzenia. Ten, ktorý síce spočiatku kresťanov prenasledoval, ale potom, keď ho Ježiš oslovil, stal sa horlivým nasledovníkom a dnes o ňom všetci vedia.
Tento Pavol na viacerých miestach v Biblii písal, že mu robí radosť, keď spomína na svojich spoluveriacich. Keď si pripomína, čo všetko dobré s nimi zažil a akí boli v činení dobrých skutkov. Písal to vtedy, keď ho uväznili, takže zrejme mal viac času spomínať.
Keď tieto verše čítame, myslíme na jednu vec. Sme si totiž celkom istí, že Pavol s nimi nezažil len dobré veci. Že určite prišlo aj k sklamaniam či tam boli spomienky, na ktoré keby sidovolil pamätať, srdce by mu oťaželo. Ale on sa zámerne rozhodol, že na zlé zabudne a pôjde za dobrým. Svojich priateľov videl inými očami, očami viery. A keď na nich myslel, spôsobovalo mu to radosť.
Koľko našich spomienok, keď lovíme v pamäti a vraciame sa k ľuďom z predošlých dní, sú skôr o srdcabôli, než o radosti? Koľko z nich končí slzami či pocitom krivdy? Skúsme to však inak, skúsme sa viac spriateliť s radosťou aj pri pohľade do minulosti.
V prvej cirkvi to vrelo. Tak hovorili o Bohu, tak učili ľud, že zvesť o tom naplnila celý Izrael. Farizejovia, ktorí boli aj proti Ježišovi, si nevedeli dať rady. Aj apoštolov vsadili do väzenia, ale anjel ich odtiaľ vyslobodil. Aj im zakazovali, aby ďalej vyučovali, oni však tvrdili, že musia poslúchať Boha, nie ľudí.
A tak ich dali na výstrahu zbičovať. Pýtame sa sami seba, čo by sme robili my. Čo by sme robili, ak by nás bičovali a potupovali, lebo veríme v Boha. Nevieme, veru nevieme. Vieme však, čo robili oni. Verte či nie, ale oni sa radovali, že smú znášať potupu pre Ježiša.
Aká oddanosť to bola, aká viera, aká nádej.
Aké usmernenie aj pre nás, ak by nás v budúcnosti vysmievali. Nie skláňať hlavu, ale tešiť sa, lebo vieme, že Boh, ktorému veríme, je veľký a najlepší.
V žalme sa píše, že sa nie máme radovať v Bohu, ale doslova sa v Ňom kochať. Je to také zvláštne slovné spojenie, ktoré človek zrejme často nevyužíva. Ale dovolíme si tvrdiť, že kochať je ešte vyšší stupeň. Mať potešenie, vyžívať sa v Bohu. To od nás žalmista chce. To by sme sa mali učiť. Podľa toho by sme sa mali správať.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies