Zažili lásku ako z románu. História zachovala romantické situácie a nebudete veriť, že sa dvaja mohli tak veľmi ľúbiť!

Nie všetko sa skončilo šťastne, skôr naopak, niekedy je to bolestné aj čítať, ale napriek tomu je tam láska. Láska víťaziaca nad vzdialenosťou. Láska, pre ktorú bohatstvo nič neznamená. Láska, ktorá nepominie ani smrťou.

Vzdal sa

Pamätáte si, že v rozprávkach kráľ alebo princ sľubuje, že sa kvôli svojej milovanej vzdá všetkého, hoc by to bolo kráľovstvo, hoc aj miesto na tróne, všetko odsunie v mene jedinej lásky. Dievčatá si vždy povzdychli, lebo veď čo už je romantickejšie, avšak vždy na konci sme beztak vedeli, že je to len vymyslenina a v skutočnom svete, v tom nerozprávkovom a občas pichľavom, sa to nestáva.

Ale predstavte si, že ono sa to stalo, za vlády Eduarda VIII., ktorý sa zaľúbil do obyčajnej ženy, volala sa Wallis Simpson, a tak k nej zahorel romantickými citmi, že mu nezáležalo na ničom inom, len na nej.

Pravdaže, spočiatku to tak vôbec nevyzeralo, nikto si nerobil starosti, nikto nič nenamietal, koniec koncov on nebol žiaden svätec a preslávil sa niekoľkými vášnivými aférami. Tak si každý myslel, že podobne sa to skončí aj s ňou, nabaží sa jej a bude sa venovať svojej povinnosti. No ale keďže sa milenci nerozišli, naopak, všetko nasvedčovalo tomu, že sú si bližší a bližší, ona sa dokonca rozviedla, nátlak sa začal stupňovať. Naliehala kráľovská rodina, ba dokonca aj cirkev v Anglicku, jednomyseľne sa zhodli na tom, že to treba zastaviť, kým nedôjde k ešte väčšiemu škandálu.

Eduard sa však rozhodol, vtedy sedel na tróne 325 dní a vzdal sa ho, vzdal sa vlády, lebo ako verejne vyznal, chce žiť so ženou, ktorú ľúbi. Odišiel teda do Francúzska, kde prebehol súkromný obrad a obaja žili spolu až do jeho smrti.

Záhadná dáma

Williama Shakespeara nie je potrebné dlho predstavovať, kto by nič nepočul o láske, čo bola zakázaná a vznikla medzi dvoma znepriatelenými rodinami. Odvtedy sa jeho myšlienka modernizuje a obmieňa, ale Rómeo a Júlia boli jeho, sú jeho a navždy aj budú.

V tvorbe, čo zasiahla svet, nájdeme všeličo, avšak nesmierne romantické sú sonety písané pre istú Temnú dámu (Dark lady), ktorej totožnosť je zahalená do tajomna. Netušíme, ako sa volala, ani to, ako veľmi si boli blízki, jedno je však isté, čo o nej písal, sa navždy vyrylo do histórie ako čosi vzrušujúce, romantické. Aj erotické. Shakespeare ju opisuje oduševnene, s vášňou, aká je krásna a ako po nej túži.

Samozrejme, že teórií, kto je oná úžasná a očarujúca žena, sa trúsia už roky, a zahŕňajú možnosti, že to bola manželka niekoho iného, že to bola prostitútka, ale nikto nevie a už sa nedozvie, ako to bolo naozaj.

Strašné

Niečo strašné a srdcervúce sa prihodilo jednému filozofovi ešte veľmi dávno. Písalo sa 12. storočie a známy Pierre Abélard pôsobil ako súkromný učiteľ. Jeho úlohou bolo, ako inak, vzdelávať tú slečnu, od neho o 22 rokov mladšiu, ale ako všetci vieme, srdcu sa rozkazovať nedá, a on k nej pocítil niečo silné. Ona k nemu tiež, slová im dochádzali, a tak sa dopustili chyby. Teda chybou by to nazvala vtedajšia spoločnosť, žiačka totiž počala dieťa. Jej strýko sa rozhneval, len čo sa to dozvedel a zosnoval odpornú pomstu. Síce sa dvaja zaľúbenci aj zosobášili, čo len potvrdzuje, že to mysleli úprimne, ale pomstichtivý muž poslal bandu bitkárov, aby filozofa zmlátili a vykastrovali.

Po incidente, ktorý spôsobil utrpenie nevídaných rozmerov tak jednému, ako aj druhému, sa obaja utiahli do kláštora, pravdaže, každý do iného. A čo je na tom romantické?

No vec sa má tak, že aj keď sa viac nestretávali, aj keď ich budúcnosť v spoločnosti toho druhého vôbec nečakala, až do smrti udržiavali kontakt. A nie hocijaký, posielali si vrúcnu ľúbostnú korešpondenciu, plnú vyznaní a, áno, aj erotiky. Nikdy sa neprestali ľúbiť, ani napriek tragickým okolnostiam, čo ich od seba odviedli.

Kráľovnin smútok

Keď nad Anglickom bdela kráľovná Viktória, prosperovalo a jej éra sa v dejinách zachováva ako pokroková, výnimočná. Nebola to však len jej zásluha, dopomáhal aj jej manžel, milovaný princ Albert.

Keď sa našli, už od seba neodišli, tvorili pevný pár, splodili viac detí a boli si vzájomne všetkým. Partnermi aj milencami. Priateľmi aj radcami.

Roky sa podporovali, až sa udialo, čo sa vlastne udeje nám všetkým, princ zomrel a ona zostala sama.

Ako veľmi na ňom lipla, sa ukázalo, keď sa pominul, vtedy sa rozpútalo hotové peklo. Kráľovná smútila tak, až to prechádzalo do stavov, ktoré viacerým spôsobovali starosti. Zaprisahala sa, že až do svojho skonu bude chodievať oblečená v čiernej, a hoci mala povinnosti, ktorých sa musela v mene národa držať, nikdy sa zo straty svojej životnej lásky nespamätala. Nikdy ju nikto nedokázal potešiť, ani len zmierniť jej bolesť. Zlé jazyky sa potom na ňu osopovali, že z procesu smútenia si vytvorila divadlo a že dramatizuje, ale jej srdce bolo jednoducho zlomené. Nedá sa to opísať inak, ako že ju zasiahla láska, veľká ako svet.