GAZA / JERUZALEM - Na rozdiel od Bidenovej administratívy a mnohých Európanov si vodcovia Palestínčanov vrátane prezidenta Palestínskej samosprávy Mahmúda Abbása dobre uvedomujú, že ich ľudia podporujú všetky skupiny, ktorých cieľom je vraždiť a vyvraždiť izraelských Židov a zničiť Izrael. Palestínski vodcovia si tiež uvedomujú, že väčšina Palestínčanov je proti scestnému a fantazmagorickému "dvojštátnemu riešeniu" presadzovanom Západom. Ide o podvod.
Predstavte si, že by v regióne tak nestabilnom, ako je Stredný východ, ovládla budúci Palestínsky štát skupina tvorená Islamským štátom, al-Kajdou alebo Iránskou islamskou republikou, rovnakým spôsobom, akým Hamas v roku 2007 násilím prevzal moc v pásme Gazy od Palestínskej samosprávy. Tieto teroristické entity by se tak stali bezprostrednými susedmi Izraela. Irán je pritom len krok od získania jadrových zbraní, ktorými by mohol ohroziť Stredný východ, Európu aj Severnú Ameriku. Samozrejme aj hlavného rivala v Širšom strednom východe, Saudskú Arábiu. Nech je ktorákoľvek krajina už apatická na nekonečné arabsko-židovské, resp. palestínsko-izraelské spory a vojny, tak niečo také by už pri pude sebazáchovy nemala dopustiť.
Prieskum verejnej mienky uverejnený v polovičke novembra 2023 ukázal, že vražedné konanie Hamasu zahrňujúce znásilňovanie žien aj mužov, odrezávanie hláv a dokonca „pečenie“ detí v trúbach a mikrovlnkách, podporuje 75 % Palestínčanov. Nesúhlasilo s ním iba 13 % opýtaných.
Prieskum verejnej mienky vykonaný spoločnosťou Výskum o vývoji arabského sveta (Arab World for Research and Development - AWRAD) sídliaci v Palestínskej samospráve (!), sa zúčastnila reprezentačná vzorka respondentov zo Západného brehu, Jordánu a pásma Gazy.
Jedna z takých prefíkaných otázok občas zaznieva: „Ako by sa cítili Izraelčania, ak by sa karta obrátila, Palestínčania okupovali izraelské územie, vybudovali si tam vojenské stanovištia a začali budovať arabské „osady“?
Odpoveď na túto často sa opakujúcu potmehúdsku otázku je zbytočné rozoberať. Ak by sa palestínski Arabi zmocnili Izraela, naskytli by sa nám podobné scény, akých sme dnes, po ich zdokumentovaní, svedkami po ani jednodňovej okupácii južného Izraela. Tí židovskí Izraelčania, ktorí by nestačili ujsť do krajín, kde by ich boli ochotné prijať, by už nežili, arabskí Izraelčania, ktorí by v židovskom štáte ostali, by boli hanobení a odsudzovaní za „kolaboráciu s nepriateľom“. Dôvod? Stali sa zradcami, občanmi „sionistickej entity“.
Skúsme sa pozrieť, čo robili dnešní palestínski Arabi na začiatku návratu Židov do Palestíny v 80. rokoch 19. storočia, kde sa pridali k tým, ktorí tam žili už tisíce rokov a nepodarilo sa ich vyhnať ani Grékom, ani Rimanom, ani Turkom. V zanedbanom meste Jeruzalem (tu netreba čítať iba Marka Twaina) inak Židia po dva tisíce rokov po svojom vyhnaní či rozptýlení po svete vždy tvorili väčšinu obyvateľstva. Arabi ani Turci ako moslimovia o toto mesto neprejavovali záujem. Ten sa objavil až potom, čo izraelskí premiéri E. Barak a E. Olmert nezmyselne ponúkli východnú časť mesta Palestínčanom ako ich hlavné mesto výmenou za mier. A mysleli si, že to bude fungovať. Svätá prostota!
V čase návratu prvých sionistov (z Európy) neexistovalo nijaké všeobecné „arabské“ vlastníctvo pôdy, krajinu ovládala Osmanská ríša. A ponúkala neobývané časti zeme na predaj. A Židia ju kupovali, nikto iný ju nechcel. Bola väčšmi úplne neúrodná a bezcenná. Ale prichádzajúci Židia ju kupovali, patrila totiž im. Vlastne by im ju Turci mali dávať zadarmo, išlo o pôvodných vlastníkov spred premnohých generácií. Iste, niektorú pôdu vlastnili aj Arabi, ale všeobecne išlo o štátnu osmanskú pôdu. Jej arabskí vlastníci na nej často vôbec nežili a radi ju Židom predali. Podaktorí to odmietli a pôda, hoci osmanská, tak ostala v arabskom držaní pod štátnou správou.
Keď sa Briti počas prvej svetovej vojny zmocnili Palestíny (aj dnešný Izrael bol „Palestína“), pôda už nebola turecká, ale britská pod mandátom neslávnej Spoločnosti národov. Podľa Britov, ktorí oportunisticky stáli skôr na strane Arabov, Židia mali v súkromných rukách 7% a Arabi 8% palestínskej pôdy, ktorá sa ale nachádzala v britskom mandáte. Zvyšok pôdy vlastnila výlučne Veľká Británia ako poverená mocnosť poverená správou (mandátom).
Po odchode britských jednotiek v roku 1948 (Židia ich svojím odbojom a dokonca teroristickými útokmi z Palestíny vyhnali) a bývalá Osmanmi a Britmi vlastnená pôda bola zrazu voľná. Kto sa jej zmocní? Briti už predtým dohodami Židov zbavili práva na územie Zajordánskeho emirátu, neskôr kráľovstva, dnes fakticky palestínskeho Jordánska. Potom ešte samotný región Palestíny rozdelili na dve časti. Hlasovania vo Valnom zhromaždení OSN (vtedy ešte nie až tak poklesnutého orgánu tejto svetovej organizácie) sa 29. novembra 1947 o vzniku štátu Izrael a „štátu arabského ľudu Palestíny“ Británia zdržala hlasovania. Po vyhlásenia štátu Izrael 14. 5. 1948 (kresťanský kalendár) nasledoval okamžitý útok susedných arabských krajín s účasťou nesusedného Iraku a podporou celého arabského aj moslimského sveta.
Išlo o dočasnú, na prímerí, ale nie mierom, vyjednanú hranicu. Začala platiť od roku 1949. Taká hranica sa určuje podľa toho, kde sa v danom okamihu skončili bojové strety. Izrael svoje zničenie odvrátil. Na základe dohody o prímerí už židovská časť Palestíny nebola osmanským alebo britským územím, ale súčasťou štátu Izrael, aj keď ho nijaká arabská krajina neuznala. Nešlo predsa o mier, ale o dočasné prímerie.
Po prímerí v roku 1949 Palestínčania nijaký svoj štát nechceli. Jadro židovských dejín - Judsko a Samáriu - (diplomaticky Západný breh) anektovalo v rozpore s rezolúciou č. 181/1947 Valného zhromaždenia Jordánsko. Budúci palestínski Arabi s tým boli spokojní. Ovládali ako jordánski Arabi jadro historickej židovskej zeme. Ešte v roku 1964 OOP (Organizácia pre oslobodenie Palestíny) po nejakom štáte mimo Jordánska nebažili, výslovne nechceli svoj štát na Západnom brehu. Sliny jej tiekli len pri pohľade na mapu prosperujúceho Izraela. A pásmo Gazy? Tú okupoval Egypt a Charta OOP o ňu nejavila záujem ani trochu. Egypt bol na Strednom východe veľký pán, dokonca sídlo Ligy arabských štátov.
Po nezakrývanej pripravovanej agresii arabských štátov v roku 1967 sa Izrael zmocnil Západného brehu, lenže ten nepatril palestínskym Arabom, ale Jordánsku. Podobne okupoval aj pásmo Gazy. Lenže to patrilo Egyptu.
Po porážke arabských armád v šesťdňovej vojne Organizácia pre oslobodenie Palestíny doplnila svoju „chartu“. Vyhnanie Židov v nej viacmenej ostalo, ale Izrael sa premenil na „palestínsku zem“. A vznikol nový národ – Palestínčania. Boli tu, tak vraví hoaxová pseudohistória, už dávno pred Židmi. Lenže také „morské“ národy už dávno zanikli, neostalo po nich ani dobre rozlúštiteľné písmo. Ale áno, kedysi v Kanáne žili. To ale neznamená, že si Íri začnú nárokovať Slovensko, pretože tu v regióne kedysi žili Kelti. Tí aspoň hovorili jazykom, ktorý sa dá vzdialene priradiť k írčine. To už ale nechajme koňovi, ten má väčšiu a menej voskovanú hlavu ako prezident Biden.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies