Ani druhá svetová vojna nezabránila Bohu v napísaní fascinujúceho ľúbostného príbehu

Spočiatku mienil vlasti slúžiť ako pilot, veď ho prijali aj do jednotiek vzdušných síl, ktoré patrili pod námorníctvo. Od splnenia túžby ho delili už len záverečné testy, ale nadriadení mu z akéhosi neznámeho dôvodu neumožnili zúčastniť sa poslednej skúšky. Vari pre neho nebolo v lietadle miesto? Ray to nevedel, a keďže mu nepokoj kradol radosť, neustále sa pýtal Boha, kam sa strácajú jeho modlitby.

Len o vlások
Napokon dostal povolávací rozkaz a ako správny občan ani len neuvažoval nad zbabelosťou. V pechote si získal priateľov, vzťahy sa prehlbovali a ich intenzita pomáhala prehrýzť sa cez všadeprítomnú krutosť. Keď sa ale skupina mala vydať na more, Ray dostal zákaz nalodiť sa. Vraj on pôjde nabudúce, najskôr musí vycvičiť ďalšiu čatu. Ani sa nedá opísať, aký smútok mu sadol na hruď. Bolo to neznesiteľne čudné a bez pozvania sa privolala aj osamelosť. Rebelantstvo však namiešané v krvi nemal, a tak skutočne pracoval podľa pokynov. O nejaký čas sa k nemu doniesla zvesť plná žiaľu. Skupina, s ktorou mal pôvodne v pláne odcestovať, tragicky zahynula. Och, koľká pohroma! V jeho duši proti sebe bojovali dva pocity. Jeden vyplýval z trúchlenia nad stratou a druhý z vďačnosti, že ho Boh ochránil pred možnou smrťou. Unikol jej skutočne len o vlások.

Odpoveď
Od počiatku vojny utŕžil Ray toľko zranení, až mal dojem, že iné nerobí, len sa hrá so smrťou na skrývačku. Utrpel poranenia, v jeho blízkosti vybuchovali granáty a telo sa nie a nie poddať. Napokon sa vždy pozviechal a pokračoval v boji. Po jednom zásahu sa zotavoval v nemocnici vo Francúzsku, kde konečne zazrel záblesk nádeje. Jej meno bolo Betty Jean Carterová a pri pohľade na jej tvár sa Rayovi zazdalo, že ho Boh viedol naprieč nepochopeným okolnostiam len preto, aby s ňou prežil zvyšok života. Na nemocničnom lôžku ho Betty ako zdravotná sestra ošetrovala, viedla s ním nekonečné dialógy o Bohu, a vyrozprávala mu aj o svojom osude. Aj ona, podobne ako Ray, vnímala, že sa deje čosi neuveriteľné. Jej snom bolo pomáhať v námorníctve, ale žiadosť bola zamietnutá. Ako vysvetlenie sa uviedlo, že vraj má väčší predhryz, a teda by bola náchylnejšia nakaziť sa morskou chorobou. Aj Betty sa predierala jednou nepochopenou udalosťou za druhou, ale pri stretnutí s ním akosi všetko do seba zapadalo.

Žiadosť
Po uplynutí 30 dní sa Ray musel vzdialiť do Anglicka. Než však opustil nemocnicu, vytiahol zásnubný prsteň a požiadal Betty o ruku. Pravdaže, ona súhlasila a dali si vzájomný sľub, že keď sa peklo v podobe vojny skončí, opäť sa zídu a zosobášia. Trápilo ho, že ju opúšťa, ale proti rozkazu sa priečiť nedalo. Pochodoval niekoľko dní, telo bolo vyčerpané a myseľ zastretá, ale i tak si uvedomoval, že niečo nie je v poriadku. Nemýlil sa. Nečakalo ho doliečovanie v Anglicku, ale zajatecký tábor v Nemecku. Bolo to utrpenie a Ray sa takmer vzdal. Takmer. Modlil sa, prosil Boha o záchranu, a on mu ju poslal. Spojenecké vojská oslobodili tábor 1. mája 1945 a Ray sa mohol vydať na cestu domov. O päť mesiacov neskôr sa oženil s Betty a spoločne deň čo deň vkladali vieru v Boha, ktorý síce občas konaním mätie, ale vždy robí všetko pre dobro človeka.