V zástupe silných žien sa objavuje mnoho nositeliek mena Anna. No táto Anna vyniká niečím výnimočným – svojím príbehom, ktorý je zvesťou viery, vytrvalosti a odovzdanosti. Poznala hlboké trápenie, ale aj nečakané požehnanie. Bola ponížená, no Boh na ňu nezabudol. A jej rozhodnutie odovzdať všetko do Jeho rúk ovplyvnilo celý národ. Čo ak by aj dnes viac ľudí dôverovalo Bohu tak, ako ona?
V zástupe silných žien sa nachádzajú viaceré, ktoré nesú meno Anna. Výnimočnosť tejto Anny spočíva vo zvesti, ktorú pre nás symbolizuje jej život. Veď kto sa kedy necítil pokorený? A komu sa občas nezdalo vytúžené nedosiahnuteľné?
Anna prežila pád i povýšenie. Vypočula si urážky, ale aj sa jej dostalo zástancu. Vzdala sa v prospech lásky, ale aj získala a to oveľa viac, než si kedy vo svojom trúchlení dovolila dúfať.
Trpela pocitom zabudnutosti, ale Boh sa na ňu rozpomenul. A dal jej niečo, čo neskôr ovplyvnilo celý ľud.
Anna mala, takpovediac, šťastie v nešťastí. Bola vydatá za dobrého muža. Áno, nebola jeho jedinou manželkou, o priazeň partnera sa delila ešte s inou ženou, ktorá sa k Anne správala necitlivo.
Manžel však miloval viac Annu, to ona bola v jeho očiach tá vzácna, to jej slzy ho boleli. Láska však nestačila, ani najvrúcnejšia pozornosť nezahojila ranu.
Tá druhá totiž porodila, kým Annu sužovala neplodnosť. Ach, koľko hnevlivých slov si Anna od sokyne vypočula a ako veľmi chcela zmeniť svoj trpký osud. Darmo ju manžel chlácholil a vypytoval sa, či on nie je lepší ako dieťa, či jej dáva málo miesta v srdci. A ona, unavená z čakania na zázrak, urobila to jediné, v čom videla záchranu.
Obrátila sa s prosbou o vyslyšanie k Bohu.
Konala sa pravidelná návšteva chrámu. V tom čase sa Anna modlila tak úpenlivo, že vzbudila začudovaný pohľad slúžiaceho kňaza.
Jej rozhovor s Bohom sa odohrával v duchu, pery sa pohybovali nemo, vďaka čomu ju kňaz obvinil, že je opitá. Anna však vysvetlila konanie a učinila Bohu sľub, ktorého dôsledky si možno nedostatočne zvážila. Ak jej dá syna, ona ho potom zasvätí pre službu a dobrovoľne sa ho vzdá.
Boh ju zreteľne počul a syna jej dal. Pomenovala ho Samuel a v prospech sľubu sa ho skutočne vzdala.
Keďže si Boh vážil jej obetu, nenechal ju smútiť a požehnal jej ďalšie deti, ktoré si ponechala v opatere. A Samuel? Ten rástol a bol milý všetkým.
A to nie je ani zďaleka všetko.
Ona dala Bohu dar, venovala mu syna. Boh jej za odmenu daroval iné potomstvo. A z toho, čo mu bolo odovzdané do rúk, vyformoval nádobu, ktorá slúžila celému Izraelu.
Samuel bol vyvolený na to, aby sa jeho prostredníctvom odhaľovalo, čo sa má stať. Samuela Boh oslovil, aby prehovoril k ľudu. Samuelovi ukázal, kto má byť pomazaný za kráľa.
Anna teda neučinila nerozvážne vyhlásenie, vedela, prečo je dobré, aby sa vydala do rúk najvyššieho. Bez viery totiž nie je možné páčiť sa Bohu. Ona verila, že hoc by aj mala sto synov, nič by jej to neprospelo, ak by to bola len svojvôľa človeka.
S absolútnou dôverou sa odvážila vzhliadnuť na nebo. Vierou prijala, že bude mať bábätko. S vierou ho kolísala a s rovnakou vierou mu dala slobodu.
Ktovie, koľko dobrého by prichádzalo do ľudského života, ak by v ňom bola väčšia dôvera voči Bohu. Ktovie, koľko bremien by bolo odňatých, keby mal človek väčšiu nádej. Boh predsa jasne uvádza, že pre každého si želá to najlepšie.
On má vo svojich plánoch pripravený pokoj, chce dať budúcnosť a šťastie.
Ibaže Boh mieni a človek slobodnou voľbou mení...
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies