Anton Srholec, človek veľkej viery, lásky a pokory

Anton Srholec sa narodil 12. júna 1929 v Skalici v chudobnej rodine maloroľníka. Ako jediný zo siedmich detí sa rozhodol pre štúdium na gymnáziu. Keďže túžil stať sa kňazom, zvolil si blízke saleziánske Gymnázium v Šaštíne, kde ho však v apríli 1950 zastihla celoštátna akcia komunistického režimu proti reholiam – akcia K (Kláštory).

Po násilnom obsadení saleziánskeho domu v Šaštíne putoval spolu s ostatnými spolužiakmi a kňazmi do sústreďovacieho kláštora v Podolínci a neskôr na Priehradu mládeže, čo bolo súčasťou vládnej snahy o ich „prevýchovu." Keďže toto úsilie komunistického režimu stroskotalo, mladých študentov nakoniec prepustili a Anton si tak mohol dokončiť maturitu.

 Prostredníctvom rehole saleziánov sa dostal do skupiny dvadsiatich troch kňazov a študentov, ktorí sa v apríli 1951 pokúsili o útek cez rieku Moravu, avšak kvôli rozvodnenému toku sa museli vrátiť. Cestou späť takmer celú skupinu zaistili na nich čakajúci vojaci. Anton smeroval najprv na Bratislavský hrad, neskôr ku Dvom levom a následne do Leopoldova, kde strávil mesiace vo vyšetrovacej väzbe.

Tajný proces s celou skupinou sa konal vo februári 1952 pred Štátnym súdom v Bratislave. Anton Srholec dostal  dvanásť rokov väzenia. V rýchlom slede za sebou vystriedal väznice v Ilave, Olomouci, na Pankráci, no cieľom a „domovom“ na takmer celé desaťročie sa mu stal Jáchymov.

Antona tu ničili neznesiteľné pracovné podmienky, až sa jeho zdravotný stav dostal do štádia, keď sa takmer nemohol hýbať, v práci však musel pokračovať. V poslednej chvíli  ho v roku 1960 zachránilo vyhlásenie amnestie, ktorá sa týkala aj politických väzňov. Anton sa vrátil k rodičom, no dlho si nemohol nájsť žiadne zamestnanie.

Pracoval tak ako nekvalifikovaný robotník v rôznych odvetviach priemyslu. V roku 1969 si zaobstaral povolenie na trojmesačný pobyt v Taliansku, kde v septembri 1969 začal štúdium na Univerzite v Turíne. Anton mal byť vysvätený za kňaza v r. 1970 v Turíne, keďže však od štátu nedostal dostatočne dlhé povolenie pobytu, odišiel do Ríma, kde ho 17. mája vysvätil samotný pápež Pavol VI. Napriek všetkému sa Anton rozhodol vrátiť domov. Bol síce kňazom, ale nemohol pôsobiť v duchovnej službe. 

Zamestnal sa ako kostolník v Blumentálskom kostole v Bratislave a tamojší dekan mu neskôr vybavil od štátnej správy povolenie vypomáhať i v kňazských činnostiach.  V roku 1985 mu ho odobrali a mohol pracovať opäť len ako robotník a skladník v Doprastave, kde pôsobil až do svojho odchodu do dôchodku v roku 1989.

Ponovembrovú zmenu a nástup demokratického zriadenia vnímal veľmi pozitívne. Ako človek, ktorého komunistický režim nezlomil ani v Jáchymove, vždy hovorieval: „Len ten kto poznal neslobodu vie, čo znamená sloboda."

Jeho vieru a ducha sa zlomiť nepodarilo, po rokoch strávených v Jáchymovskych baniach a väzniciach si ho však našla rakovina. Uznávaný duchovný, ktorý nezištne pomáhal ľuďom, rozdával lásku, nádej a robil tak lepšími veriacich Slovákov, ale aj ateistov, naposledy vydýchol 7. 1. 2016  v ružinovskej nemocnici v Bratislave. 

Prečítajte si aj: Tajomstvo viery: Jedna otázka môže zmeniť celý život. Vďaka jednej otázke môže človek získať prístup do neba!