V rannom období, keď sa život podobá hre a pekný deň sa ráta podľa počtu splnených želaní, má hanba trochu iný význam. Áno, učiteľ sem-tam posiela rebelujúceho žiaka spytovať si svedomie do kúta zahanbenia, ale kým zvonec zazvoní a triedou sa ozve šum, všetko zlé pominie.
Po ostychu niet ani stopy, nevypátra ho ani pocitový detektív a neozve sa ani v tichu noci. Človek ale musí rásť, dospievať a dopúšťať sa oveľa horších chýb. Už nie je najväčší problém opisovanie či hádka so spolužiakom, hriechy sa navyšujú a ich dôsledkov sa nedá zbaviť mávnutím ruky alebo počkaním na neskôr, keď sa zabudne.
V dospelosti sa vyrovnávame s temnými stránkami, s tajnými aférami a nepriznanými klamstvami. Zaťažuje to a oberá o pokoj. S vinou nie je pekné žiť. Ešteže s ňou nie je nutné pokračovať.
Cudzoložstvo
„Pozri sa, toto by si mal vidieť!" oslovili raz Ježiša po treste dychtiaci farizeji a iní predstavitelia Izraelského ľudu. V tvárach sa im dala čítať rovnaká emócia a nebol to veru uspokojivý pohľad. Bola to škodoradosť.
Ježiš sedel, pozdvihol zrak a zbadal ju. Neznáma žena sa chvela, plakala a zdalo sa, akoby ledva stála na nohách. Pôsobila, že čochvíľa spadne a možno viac nepovstane.
„Pristihli sme ju pri cudzoložstve. Nehanebnicu jednu. Zákon káže ju ukameňovať, veď nič iné si ani nezaslúži," znášala sa kritika za kritikou. Vyslovené urážky síce štípali, ale boleli menej ako nevyslovené. Tie nemé nikto nepovedal, ale zhmotňovali sa v každom rýchlom nádychu, v každom pohybe, v spôsobe reči.
Kreslenie
Ježiš nič nevravel. Človek by si bol pomyslel, že tam ani nie je. Nevidí to? Alebo je snáď ľahostajný a ženina potupa mu je vzdialená, ba možno ňou dokonca pohŕda viac než všetci prítomní?
Po kratučkom očnom kontakte sklonil hlavu, čosi kreslil prstom po zemi. Nijaká reakcia. Farizeji sa mohli aj škvariť v napätí, nehovoriac o žene, pre ktorú okamih symbolizoval koniec.
Myslela si, že jej prítomnosť sa skončila. Sny zomreli, budúcnosť nebude existovať. S toľkou hanbou nemôže chodiť po zemi, to predsa nie je možné.
„Ehm," odkašľal si niekto, pre koho odmlka začínala byť otázkou nepríjemnosti. „Prepáč, ale ty na to nemáš žiadny názor? Tvrdíš predsa, že si syn Boží, tak by si sa mal vyjadriť. Navyše je neslušné nechať nás takto bez odozvy."
Ježiš konečne prestal s činnosťou a narovnal sa ako pravítko. Vystrel plecia, povzdychol si a neutrálne predniesol nesmrteľnú poznámku, ktorej obsah by mal byť povinne zavesený na tabuli ľudského srdca. „Kto z vás je bez viny, nech prvý hodí kameňom."
A bolo rozriešené. Hanba, akokoľvek obrovitánska, predtým vyčnievala, odrazu stiahla pazúry a utiekla. Vina si odrezala ukazovák, už nemala čím mieriť.
A tí, čo súdili, jeden po druhom odchádzali. Napokon Ježiš osamel, iba žena pristihnutá pri cudzoložstve zostala bez pohybu, akoby jej ktosi zobral nohy.
„Neodsudzujem ťa," venoval jej Ježiš ešte jeden dar, ktorým jej priniesol celú a uzdravujúcu slobodu. Myslím, že k príbehu nie je viac čo dodať. Hanba narobí zlé, ale Boh ju zmýva. Kúsok po kúsku ju odstraňuje, keď vyznávame, priznávame a vyťahujeme tajomstvá v Jeho blízkosti.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies