Jej spoveď ma rozosmiala. Nie preto, že by som sa vysmievala, uverila som a potešená som si do pamäte zaznamenávala jednu kapitolu z jej príbehu. Počuť niečo také je neopakovateľne chrumkavé pre dušu.
Nie rozum, ale Boh
Iste, rozum, ktorý si o sebe namýšľa a klame sa, že vie všetko a nič mu neunikne, by si zohnal miliardu argumentov. Povedal by, že je to detinskosť, ktorá sa významom nedá ani len porovnať s tým, čomu sa pripisuje známka dôležitosti. Vysypal by tisíc a desať správ, ktoré hrúbkou aj šírkou ďaleko prevyšujú mejkap, a ak by mal dojem, že ani to nestačí, vyrukoval by s nejakou filozofiou ladenou do čierna. Našťastie, hrdinom nie je rozum. Je ním Boh.
Nikto to nepredvída
Postupujúca miera poznania je občas nesmierne zradná. Ľahko sa dá žiť v akejsi pokrivenej istote, že nepredvídateľné sa nepriblíži ani na krok. Predpovedá sa počasie, vyčísli sa to aj ono, nad čímkoľvek trčí ruka kontroly. A predsa to bol nevyspytateľný hurikán. Udrel na jej rodinu, potrápil jej dom. Kamkoľvek pootočila hlavu, všade bol neporiadok, prírodná spúšť za sebou zanechávala pripomienku prítomnosti.
Čo si počne?
Čo sa materiálneho týka, nemala nič. Vzalo jej to dych a devastovaná si starosťou nechávala strhať tvár.
Slušný návrh
Manžela to ranilo rovnako. Spočívala na ňom odpoveď, ako obnoví rodinu, ako vybuduje to, čo sa zo sekundy na sekundu rozsypalo a nikto by to nezlepil, hoc by mal aj tú najväčšiu vôľu a ochotu. Napriek tomu jej čosi navrhol. "Poďme pomáhať do cirkvi. Je tam teraz veľa dobrovoľníkov a ľudia prichádzajú o ďaleko viac. Budeme aspoň nápomocní," povzbudzoval dobromyselne.
Manželka zosmutnela ešte väčšmi. Uvedomovala si, že v stave, v akom sa nachádza jej telo, nie je súca nikam vykročiť. Pomyslela si na chýbajúci hrebeň, absenciu líčidla, na to, že sa nemá ako a ani čím upraviť. Vnímala, že jej bol odobratý aj kus ženskosti. Jej koža nebola pre ňu príjemná.
Priateľ
Vtom ju navštívil priateľ. Úsmev a to široký ju pohladil na nálade."Tu máš," načahovala sa k nej dlaň, v ktorej bola taška. Keď sa do nej žena pozrela, rozosmiala sa."Boh ma sem poslal aj s týmto," zdôvodnil priateľ. V taške sa nachádzal mejkap, maskara - jednoducho napísané, dostalo sa k nej to, o čo bezslovne žiadala.
Dala sa do poriadku, vychystala sa a začala aktívne pomáhať. Ona sama bola poškodená, a predsa jej Boh podaroval silu, aby ňou ošetrila slabého. Z toho, ako sa tvári, by nikto neuhádol, že ju hurikán tak škaredo pozdravil. A Boh, ach, ten sa zjavil ako hrdina v zlatistej zbroji. Ale to on robí vždy. Ani mejkap mu nebol ľahostajný.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies