Niekedy vieme byť nadšení, veľmi nadšení. Dotknutí, veľmi dotknutí. Lebo slová, áno, tie majú obrovskú moc, až takú, že odplašia obavy, upracú myšlienky, zhodia z trónu starosti srdca. Ale niečo celkom iné je aj konať podľa slov, a to je už veru náročnejšia úloha. Nie nemožná, nie nezvládnuteľná. Len ťažšia.
Aj Biblia nás učí, že nie ten skutočne žije ako kresťan, kto Bibliu číta, ale ten má v duši vieru, kto podľa nej aj činí. Nestačí len vedieť, že máme robiť dobro, ak ho nerobíme. Nestačí len trúsiť sladučké vety o dôležitosti lásky, keď láskou nezahrnieme ani jediného živého tvora. Nestačí odriekať, že odpustenie uzdravuje, keď u nás drieme horkosť a odpustenie utieklo ďaleko, lebo sme ho odmietli.
Lebo ak sme len poslucháčmi či čitateľmi, ale nerobíme, príde skúška. A v tej skúške celkom iste zlyháme.
Miriama bývala nadšená pri vášnivo prednesených kázňach. Vtedy pookrievala, ani čoby jej narástli krídla a ona letela a letela. Tak sa raz z kázne dozvedela, že ak sa strachujeme, už viac nie sme na území, na ktorom vládne Boh. A ak nie sme na tom správnom území, kde je Boh hlavným kráľom, potom si priťahujeme ešte horšie veci. Lebo viete, ako to chodí, strach neprichádza sám. Ťahá so sebou nepokoj. Nepokoj pozve nespavosť, a ani sa nenazdáte, je ich veľa nechcených.
Nuž si to vypočula a aj si zapísala poznámky. To bola nedeľa a celý deň potom o kázni aj premýšľala. Nastal však začiatok týždňa a ona sa chopila práce vo svojom zamestnaní. Isteže jej profesia je niekedy aj o strese, ale čo prežívala v ten týždeň, to bolo čosi strašné.
Chvíľami sa bála o svoje zdravie. Fyzické aj emocionálne. Strachovala sa, takmer sa od strachu potkýňala.
A len čo bol piatok a ona svoje skúsenosti zhrnula Bohu v modlitbe, vrátili sa jej výroky z nedeľnej kázne. Že keď sa strachuje, nie je na Božom území a má odtiaľ odísť. Má poslať strach kadeľahšie. Nebolo jej v tej chvíli všetko jedno, lebo si naplno uvedomila, ako zlyhala. Nadšenie z Biblie bolo veľké, ale kde bola praktická stránka? Prečo si na to nespomenula v rozhodujúcich dňoch, keď ju strach ochromoval, prečo ho vtedy neposlala preč a nevrátila sa opäť na pravé územie Božieho požehnania?
Vie, že minulosť nenapraví. Neprepíše, ani nepremaľuje čiernu na bielu. Len sa modlí, aby sa v iných skúškach zachovala ináč.
A ešte jeden príklad, hoci možno veselší. Petra počúvala inú kazateľku, Joyce Meyer a tá v kázni spomenula, ako ju Boh o čosi požiadal. Mala ľudí, ohováračov, ktorí o nej rozprávali zle. A Boh jej povedal, aby týmto ľuďom kúpila dar. Petra sa nad tým zasmiala, že aké zvláštne, ale úžasné, že Joyce bola poslušná. Dnes to môže používať ako pomoc v kázňach, aby poukazovala na dôležitosť lásky. Iste, nie každého Boh o čosi také požiada, lebo k nám pristupuje individuálne, ale Petre sa to pozdávalo. V modlitbe ďakovala za mužov a ženy viery, ktorí ochotne nasledujú a slúžia Najvyššiemu. Už menej úsmevu jej ostalo, keď prišla do rovnakej situácie. Ľudia ju kritizovali a rozprávali nepravdy. Dokonca sesternica s ňou prerušila kontakt a dva mesiace spolu neprehovorili ani slovo, hoci predtým si denne telefonovali. A zrazu aj jej Boh povedal, nech sesternici aj inej osobe kúpi dar.
Urobíš to, z čoho si bola nadšená? Dokážeš to aj ty?
Pochybnosti boli veľké. A aj nechuť bola veľká. Napokon však urobila, o čo ju žiadal. Sesternica sa s ňou nielen rozprávala, ale bola jej aj za družičku na svadbe, takže sú si stále blízke. Petra sa usmieva, že Boh naše nadšenie niekedy skúša a pýta sa, vari aj ty budeš toto konať, alebo zostaneš len pri nadšení.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies