Bolo to peklo na zemi. Koncentračné tábory zabíjali telá aj duše

Je to totiž neuveriteľné, a vždy zrejme aj bude, že ľudstvo sa tak veľmi zvrhlo, že sa zbytočne zomieralo, v mene ideálov, ktoré sa nedajú nazvať inak ako zvrátené. Myseľ to nepochopí, akokoľvek múdra by bola, lebo sa nedá pochopiť, prečo prišlo k nešťastiu, aké nemá obdoby.

Tábory

Keďže nenávisť, ktorá zasiahla krajinu za krajinou, bola namierená najmä voči Židom, hľadali sa spôsoby, ako sa ich zbaviť, ako ich čo najskôr zniesť zo sveta. Najprv sa vyčleňovali, mali zakázané veci také obyčajné, ako vlastnenie rádia a pokiaľ obchodovali, všetko im bolo zhabané, lebo nemali právo sa naďalej venovať svojim činnostiam. To však ani zďaleka nestačilo, pritvrdilo sa a začali vznikať koncentračné tábory, z ktorých azda najslávnejší bol ten, čo bol spätý s Osvienčimom.

Chýry

Šuškalo sa, že sa niečo chystá, ale ľudia tomu nechceli veriť. Hovorilo sa, že to budú miesta určené na prácu, čo by koniec koncov nemuselo byť také zlé. Niektorí sa dokonca začali nádejať, že možno sa všetko na dobré obráti, chudáci nevedeli, že kto raz prekročí bránu a vojde do tábora, pravdepodobne sa nevráti. Netušili, že ich tam počká smrť.

Vagóny

Väzni sa odvážali vo vagónoch pôvodne navrhnutých pre dobytok, v ktorých nebolo dostatok miesta, vlastne tam nebolo nič. Žiadna dôstojnosť, žiadna ľudskosť, žiadna radosť. Cestujúci stáli, či sa im to páčilo alebo nie, boli nútení prestáť hoc aj niekoľko dní. V zime alebo v horúčave, bez možnosti občerstviť sa, bez možnosti ísť na toaletu. Bez možnosti čokoľvek namietať, lebo každý protirečivý výrok by bol aj tak zbytočný. Nikto nedbal na ženy, ktoré slabli, ani na usedavo plačúce deti.

Nečudo, že viacerí neprežili, telá ochladli a na ich mená sa zabudlo, zomieranie si odtrpeli tam, počas jazdy do pekla.

Rozdelenie

Tí, čo prežili, asi dúfali, že aj keď počiatok nedopadol ktovieako dobre, azda zvyšok bude lepší. Azda len odrobia, najedia sa, zaspia a dajako aj koniec vojny príde.

Len čo však boli uvedení do cieľa, konalo sa veľké predelenie. Každý absolvoval lekársku prehliadku, ktorá pozostávala z jediného pohľadu a na základe toho sa rozhodlo. O živote aj o smrti. Rozhodlo sa o všetkom. Jediný pohľad napovedal, či bude človek dostatočne schopný pracovať, či bude na prínos alebo skôr na ťarchu.

Kto výberom neprešiel a uznali ho za nehodného, toho odviedli, aby v plynovej komore naposledy vydýchol. Smolu mali najmä deti a zraniteľnejšie ženy, lebo ako nesúci na nič nemohli predsa zavadzať. Nemohli už ani len dúfať, lebo nebolo v čo dúfať. Nebolo o čo prosiť.

Práca

A čo bolo s tými, ktorí ako telesne zdatní smeli aspoň pracovať? Len dreli a dreli, vstávali zavčasu, na hygienu sa im zrátaval presný čas, a pokiaľ ho nedodržiavali, nikoho to nezaujímalo. Dozor nad nimi mali kápovia, jedinci bez citu, ktorí chceli zapôsobiť na svojich nadriadených, a tak sa predbiehali, kto bude nemilosrdnejší, kto väzňom rozdá viac úderov. Jedla bolo žalostne málo, a aj to, čo sa rozdalo, nestálo za nič, dokonca sa vraj doň aj všeličo odporné primiešavalo.

V noci

Väzni spávali v barakoch, lehávali na tvrdých pričniach, bez vankúšov a len s tenkou prikrývkou, ktorá sotva telá zbavila chladu. Tlačilo sa ich tam veľa, a nebolo nič neobvyklé, ak sa viacerí aj nedožili rána, lebo jednak boli podvyživení, jednak chorľaví, jednak vyčerpaní a jednak strácali dôvod zobudiť sa. Kto sa chcel aspoň ako-tak vyspať, musel v sebe umrtviť emócie, zapchať si uši pred vzlykaním, nemyslieť na to, že práve asi zomiera niekto ďalší. Museli len nejako prečkať, lebo šance na útek boli primalé, a kým dýchali, aspoň sa utešovali myšlienkami na minulosť. Na to, akí boli šťastní kedysi, na svet, ktorý sa zdal vzdialený od mučivého tábora. Na dni, keď zlo tak hlasno nekričalo.