Bozk na rozlúčku

To povestné
Málo sa poukazuje na to, že občas sa treba pobozkať aj na rozlúčku. Iste, nie je to vyhľadávané a ani sa to nijako necení pochvalou. Kto by rád vyjadroval to povestné zbohom, keď je ťažké dať naposledy najavo cit? Radšej sa nepovie nič, radšej sa neoddelí minulosť od prítomnosti, radšej sa ostane stáť na rovnakom mieste. Bozk je však v zásadných situáciách to jediné, čo prichádza do úvahy.

Do neznáma
Žila raz žena, volala sa Noemi. Obývala svoju krajinu, manžela mala, aj sa jej pošťastilo porodiť dvoch zdravých synov. Zrejme ale nič nebude v ideálnom stave, pretože známe územie zachvátila bieda. Hladovalo sa, a keďže rodina potrebovala ísť z nedostatku do blahobytu, usúdila, že najlepšie bude vydať sa niekam inam. A tak sa aj stalo, presťahovala sa, a ako na spečatenie toho, že rozhodnutie bolo správne, sa začalo dariť. Synovia si vyhľadali nevesty, nebol teda dôvod sťažovať sa.

Jedna tragédia za druhou

Úbohá Noemi, koľké nešťastie sa na ňu zosypalo a to celkom z ničoho nič. Najskôr zomrel manžel a ona ovdovela. Už to samo bolo otrasné, veď starobou sa mali predierať spoločne. Navyše sa k tomu pridala aj strata oboch synov a to už sa zdalo byť neznesiteľné. Toľko rán snáď ani nie je možné zvládnuť, či áno?

Noemi bola žena rozumná, uvedomila si, že tak ako kedysi musela opustiť domov, teraz zasa nastal čas vrátiť sa tam, odkiaľ pochádzala.

Zbohom
Prišla tá nemožná rozlúčka. Noemi totiž milovala svoje nevesty, Rút aj Orpa predsa prežili toľko pekného s ňou. Rút sa odmietala podriadiť, tvrdohlavo trvala na tom, že ona pôjde so svokrou, že nepotrebuje viac žiť tam, kde žije a oveľa šťastnejšia bude, keď sa oboznámi s niečím novým. Orpa, tá mala iný osud, jej údelom bolo verne sa držať svojho národa, a tak sa posledné zbohom udialo. Noemi pobozkala Orpu, čím zapísala bodku za tým, čo bolo, viac nebude a ani byť nemôže.
Bozkom vyjadrila vyrovnanosť, odvahu, prelomila horkosť, cielene sa dala na ústup pred nezmeniteľným.

Bez toho by...
Ak by ju nepobozkala, odsúdila by sa na večné utápanie v sebaľútosti.
Mala som manžela a už nemám.
Porodila som synov, ale moja náruč je prázdna.
Tešila som sa z neviest, ale ani ony so mnou už nebudú.
Patrilo mi všetko, dnes nemám nič.
Budem ešte niekedy šťastná?
Pochmúrnych úvah sa vzdala, a keby to nebola dokázala, veru by ju nič dobré nečakalo. Boh má vždy plán, ako prelomiť beznádej. Bozkom mu človek podáva ruku a povoľuje mu, aby vstúpil do tmy, zažiaril a priniesol potešenie.