Buď tým, kým si

Popieranie niečoho, čo je celkom zjavné, vychádza takmer vždy zo sebaklamu. Väčšinou si človek otupuje zmysly natoľko, aby nezazrel pravdu tvárou v tvár. Popieraním sa z nesprávneho razom stáva správne, má dokonca takú moc, že si človek prestáva pamätať minulosť. Ak by sa nepokúsil zabudnúť, zapieranie by ho zaťažilo bremenom, ktoré nie je schopný uniesť. Peter nezaprel len Ježiša ako takého, ale súčasne s ním vymazal aj to, na akého človeka sa v jeho blízkosti zmenil. Som presvedčená, že k niečomu takému by sa neuchýlil, ak by mu na päty nestúpal strach.

Dolapenie Ježiša

Ježiš, ktorý bol svetu daný ako dar na odpustenie akéhokoľvek hriechu, vopred oboznamoval učeníkov, že sa blíži rozhodujúci okamih. Opakovane im prízvukoval, že bude vydaný veľkňazom a zákoníkom, a tí ho odsúdia na trest ukrižovania. Akokoľvek dôrazne ich však varoval, ani jedného z nich neminulo prekvapenie, keď ho Judáš ako jeden z dvanástich zradil a priamo podsunul do rúk nepriateľov.

Aj Peter sa prizeral, ako jeho učiteľa a pána odvádzajú, ale nič proti tomu nezmohol. Počiatočná odvaha, ktorú preukázal jeden z učeníkov tým, že vytasil meč a bol pripravený Ježiša brániť, akosi rýchlo vyprchala. Možno to spôsobila Ježišova rezignácia, veď on sa nijako nesnažil o vyslobodenie sa, naopak, s odovzdanosťou kráčal priamo v ústrety smrti. Jeho verná družina ho opustila a rozpŕchla sa kade-tade. On sa iba prizeral. 

Aj Peter Ježiša zanechal samého. Pohyboval sa síce v okolí diania, ale úroveň jeho účasti klesla na prizeranie sa. Posedával na nádvorí, keď k nemu pristúpila akási slúžka a obvinila ho, že i on patrí k stúpencom Ježiša. A vtedy prvý raz zaprel, že ho pozná, vraj nemá ani potuchy, o čom dievčina hovorí. Ovládol ho strach.

"Ak sa prezradím, už nikdy nebudem mať možnosť zotrieť zo seba zlú povesť," pomyslel si Peter. Vyšiel teda za bránu, ale ani tam ho nenašiel pokoj.

Zasa iná žena na neho namierila obvinenie, že aj on bol s Ježišom. Zaprel druhý raz, ale popieranie zvýraznil vyhlásením, že toho človeka jakživ nevidel. Opäť strach.

"Prečo by som mal povedať pravdu? Tak či onak na tom nezáleží. On bude odsúdený a čo ja?" Onedlho ho obklopil väčší zástup a i tam sa šírila rovnaká myšlienka. A Peter zaprel tretí raz. Nepomohlo ani to, že ho prezrádzalo i jeho nárečie. Zaklínal sa a zaprisahal, že s ním nemá nič spoločné.

Strach a zmätok

"Nie som tým, kým som bol, hoc ma aj nárečie prezrádza. Vari nie je úplne jasné, že sa všetko rúca?" Už nikdy nebude nič tak ako kedysi.

Kohút zaspieval a Peter sa rozpomenul, že sám Ježiš mu predpovedal, čo sa stane a že ho trikrát zaprie. Sebaklam ničí. Peter mohol pokračovať v sebaklame. Kto by sa už opovážil na neho pozdvihnúť prst? Mal príležitosť ďalej sám sebe nahovárať, že to, čoho sa dopustil, je v poriadku. Ale neurobil to. Vzdialil sa od ostatných a žalostne zaplakal.

Viem si celkom dobre predstaviť, aké emócie mu tiekli po lícach. Hanba, sebaobviňovanie, bolesť, smútok nad domnelou stratou a trochu aj sklamanie. Búrlivé udalosti, ktoré nasledovali, dali Petrovi bodku za zapretím. Nie, Boh mu nepripomínal hriech. Vzal ho naspäť a formoval na svoj obraz. Peter zaprel, aby vyhovel očakávaniu, ktoré na neho kládla väčšina.

Byť sám sebou niekedy priťahuje viac rizika

Ale nikdy to nie je márne, lebo najhoršia strata, ktorú človek môže utrpieť, je tá, keď stratí sám seba. Ak by Peter zapieral aj štvrtý raz, pochoval by potenciál, ktorý do neho Boh vložil. Povolal ho ako rybára, aby nadanie lovca využil v prospech ľudí. Posilnil ho, aby dal zbohom strachu a aby to bol on, kto osloví státisíce. Ak sa človek vzdá toho, kým je, popiera tým nielen minulosť, ale odmieta aj budúcnosť, ktorú má pre neho Boh pripravenú.