Od čias Sira Alexa Fergusona a Arsena Wengera sa toho vo futbale poriadne veľa zmenilo. Derby strácajú na svojich hodnotách a iba málokrát sa stane, že hráči alebo tréneri sa naozaj skutočné neznášajú.
Na začiatku 21. storočia si zápasy medzi United a Arsenalom nenechal ujsť takmer nikto
Sir Alex Ferguson začínal pomaly ale isto dominovať anglickému futbalu a až v roku 1996 sa konečne objavil niekto, kto sa mu postavil a začal organizovať reformu anglického futbalu.
Francúzsky manažér Arsene Wenger prišiel na ostrovy s novou filozofou, ktorá sa týkala nakupovania hráčov, diét hráčov a všeobecného denného života jeho tímu. Množstvo hráčov Arsenalu v tej dobe o zmene životného štýlu ani len nepočulo a Wengerova filozofia bola pre nich poriadnym šokom.
Wenger začal prinášať do Anglicka kvalitných hráčov z iných častí sveta, najmä z Francúzska, a jeho futbalová filozofia pripomínala v dnešnej dobe trénerov ako Erik Ten Haag alebo Graham Potter. Za pár rokov sa stal z Arsenalu každoročný kandidát na titul a nedotknuteľný Ferguson mal konečne svojho rivala.
Červení diabli a kanonieri si na konci 20. a na začiatku 21. storočia striedali tituly a medzi hráčmi oboch tímov sa vytvorila nenávisť a hlavne poriadna chuť poraziť toho druhého. Ich vzájomné zápasy priniesli pamätné momenty ako nepremenenú penaltu Ruuda Van Nistelrooya, po ktorej mu to dali hráči Arsenalu poriadne vyžrať alebo pamätný gól Ryana Giggsa v roku 1999.
Takéto zápasy potrebovali, aby boli v oboch tímoch skutoční lídri ako Patrick Viera alebo na druhej strane dlhoročný kapitán Roy Keane. V predzápasových tuneloch sa už párkrát vytvorili nenávistné hádky a práve takéto momenty v dnešnom futbale chýbajú.
José Mourinho a Pep Guardiola
Ďalšou zaujímavou érou svetového futbalu boli slávne zápasy El Clásica, keď na strane bieleho baletu stál kontroverzný José Mourinho a na strane prospektívnej Barcelony bol stredobodom pozornosti Pep Guardiola. Španielsky kouč okamžite po svojom nástupe priniesol do futbalu niečo nové. Nádherný futbal založený na veľkom držaní lopty, ktorý sa stal postupom času pre niektorých nudným a nepozerateľným. Na druhej strane stál opovrhovateľ takéhoto štýlu futbalu " The Special One" José Mourinho.
Mourinho sa preslávil niečím úplne iným, bojovným futbalom, ktorý bol založený na pevnej defenzíve a rýchlych protiútokoch. Takýto futbal nebol na oko tým najkrajším, no ale ak sa pozrieme na Portugalcove úspechy, tak určite to bol jeden z najúspešnejších typov futbalu.
Mourinho a Guardiola pôsobili spolu na začiatku kariéry v Barcelona a už tam bolo jasné, že sa k sebe veľmi nemajú. Zatiaľ čo Mourinho dominoval anglickému futbalu, Guardiola si podmanil Španielsko a kto iný by ho mohol zastaviť ako práve Mourinho. Mourinho nastúpil na lavičku Madridu a vybudoval enormne silný tím s cieľom zastaviť dominanciu Barcelony. Obaja mali k dispozíci najlepších hráčov sveta, jeden Cristiana Ronalda a druhý zas Lionela Messiho. Guardiola mal v tíme lídrov ako Carlesa Puyola, Victora Valdésa či skúsených stredopoliarov ako Xavi či Iniesta.
Mourinho mal v tíme futbalistov, no skôr by sa ich dalo nazvať slovom bojovníkov ako Pepe, Sergio Ramos či Xabi Alonso. Ich vzájomné zápasy patrili medzi najsledovanejšie zápasy roka a akonáhle bolo na pláne El Clásico, tak sa futbalový svet na pár hodín zastavil. Rovnako ako počas éry Fergusona a Wengera, tak aj počas tejto španielskej vojny sa zrodili pamätné momenty, na ktoré si futbalový fanúšikovia spomínaju doteraz.
Ronaldova oslava z roku 2012, keď fanúšikom Barcelony ukázal, aby boli pokojní, či Pepeho nešportové stúpnutie na ruku. Na tlačovkách si tréneri nič nedarovali, nazývali sa škaredými slovami a Mourinho bol v tomto majster, presne vedel, čo má povedať, aby vytvoril väčší tlak na Guardiolu a aby čo najlepšie ochraňoval svojich hráčov. Mourinhovým odchodom sa situácia v Španielsku pomerne upokojila a v dnešnej dobe začína byť El Clásico pomerne pokojným zápasom.
V dnešnom futbale takáto rivalita chýba
Podľa môjho názoru v dnešnom futbale chýbajú kontroverzné vyjadrenia a takzvané záporné postavy. Opísal by som to na príklade z Premier League, keď si v nedávnom zápase, ktorý bol z hľadiska boja o titul kľučovým, zmerali sily Manchester City a Liverpool. Za čias Fergusona alebo Mourinha by takýto zápas neskončil pokojným potrasením rúk a pokojnou gratuláciou. Guardiola a Klopp sú k sebe až prehnane milí, čo je z jednej stránky krásnym športovým gestom, no na druhej strane to uberá na prestíži takéhoto vyznámného zápasu.
Deti futbalistov ako De Bryuna a Virgila Van Dijka chodia do rovnakej škôlky a často sa spolu hrávajú, čiže rodičia dvoch lídrov mužstiev sú veľmi dobrými kamarátmi a na ihrisku do toho síce dajú všetko, no záporné emócie a trošku špinavej bojovnosti tomu rozhodne chýba.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies