Bola raz jedna katedrála. A na katedrále mohli ľudia vidieť okno, nie hocjaké, ale krásne. Viem, možno si pomyslíte, že čo už môže byť také obdivuhodné na jednom okne, ale naozaj sa naň dobre pozeralo.
Lenže potom prišla víchrica a sklo sa rozbilo. Všetci, najmä návštevníci katedrály, boli z toho zdrvení. Neostávalo im iné, ako pozbierať čriepky, ale zaťažko im padlo vyhodiť ich. Nuž ich poukladali a chceli niekam ukryť. Aspoň na pamiatku. Na pripomienku, že kedysi bolo okno a nie hocjaké, ale pekné.
Šiel však tadiaľ jeden cudzinec práve vtedy, keď sa čriepky mali niekam uschovať. Popýtal sa, či by si ich on nemohol vziať, dôvod neobjasňoval. Ľudia súhlasili, lebo stoj čo stoj trvať na tom, že si čriepky nechajú, im vlastne prichodilo malicherné. Povedali si, že ak cudzinec môže mať z toho radosť, brániť mu nebudú.
Cudzinec si teda svoj úlovok odniesol a každý si žil po svojom. Najlepšie, ako len vedel.
Po nejakom čase všakistý umelec pozval verejnosť, aby sa šli pozrieť. A aha, za závesom boli čriepky onoho skla. Ale už nie poukladané či nebodaj rozhádzané, ale použité na vznik okna. Ešte krajšieho, než bolo to predošlé, zničené víchricou.
Aj my sme ako také čriepky. Stačí máličko stlačiť a kúsok sa odlomí. Niekto nám ublíži a fuk, už je prasklina.
Niekde sa sklameme a ďalšie odlomenie.
Príde strata a s ňou tiež kúsoček zmizne. Dosaďte si tam, čo len chcete. Život je taký, nešetrí nás, nezaobchádza s nami jemne len preto, že sme krehkí. Lenže, aj keď sme v stave ako to rozbité okno, nie je s nami tak celkom koniec. Lebo tak, ako čriepky potrebovali len umelca, ktorý všetko pozliepal naspäť a vytvoril úchvatné dielo, hodné povšimnutia, tak ľudská duša potrebuje svojho stvoriteľa. On je umelec, ktorý prichádza a nezľakne sa našej zlomenosti. Nebude zhrozený z modrín, zranení a beznádeje. Naopak, príde a všetko postupne vyformuje. To je tá nádej. A viete, čo jediné stačí, aby sa z nás, zničených čriepkov, stalo výnimočné dielo? Jedine láska. Možno je to klišé, možno si práve teraz niekto povzdychol, že obyčajnejšia myšlienka ani vzísť nemohla. Ale je to pravda. Láska, tá láska stačí. Nie ľudská, aj keď aj tú treba, máme sa vzájomne milovať. Ja však píšem o Božej, ktorá je silnejšia než vietor, hlbšia než dno oceánov a mení dejiny sveta.
Keď chceme, aby nás Boh uzdravoval a očisťoval rany spôsobené minulosťou, musíme sa držať dvoch. Po prvé, držme sa Jeho a iba Jeho. A po druhé, opakujme si vetu, že sa to nestane zo dňa na deň. Naše uzdravenie je proces, ktorý chvíľu potrvá. A niekedy, keď sa to celé začne, môžeme podľahnúť malomyselnosti, lebo sa nám bude zdať, ako keby to zrazu bolelo ešte viac.
Vysvetlím to na príklade.
Raz som mala problémy s okom, naozaj veľké. Bolelo ma to, niekedy viac, inokedy menej, ale bolesť sa nevytrácala nikdy. Nevedelo sa, čo bolesti spôsobuje, až o niekoľko mesiacov, keď som sa dostala do Bratislavy na vyšetrenie, vysvitlo, že mám defekt na rohovke. Čudné, pomyslela som si. Bola som hospitalizovaná a spustila sa liečba, ktorá zahŕňala neustále kvapkanie, dávanie gélu do oka a kontrolovanie niekoľkokrát počas dňa. A mne sa vôbec neuľavovalo. Naopak, mala som pocit, že čím viac sa liečim, tým horšie to je.
Podliehala som frustrácii aj panike. Čo ak to znamená, že liečba nezaberá?
„Hojí sa vám to,“ prízvukovali mi lekári s radosťou v hlase. Moje pochybnosti však rástli a neistota sa prehlbovala. Až raz, o mesiac či vyše mesiaca, som naozaj aj ja ocenila dôležitosť liečby, lebo bolesť mizla. Spala som, jedla a fungovala bez bolesti, čo bolo na nezaplatenie. A vtedy mi to došlo. Že keď som sa postupne uzdravovala, bolesť bola silnejšia, lebo nastúpilo aj hojenie.
Tak je to s nami tiež. Hojíme sa v Božích rukách, ale niekedy to prináša aj ďalšiu bolesť. Nech nás to však neodradí. Lebo Jeho láska stačí, aby sa z rozbitého stalo niečo iné. Niečo krásne. Ani ten najzlomenejší nie je zatratený, ale v Božom objatí je priam vítaný.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies