Dejiny vyvoleného ľudu: Keď sa svet definitívne rozdelil na moslimský a nemoslimský

Rozvinul sa stredovek, ktorý síce pre súčasníka ešte stále zaváňa nedostatkom múdrosti, a to najmä pre hon na čarodejnice a kadečo iné, ale i tak sa nedá poprieť, že vo svojom strede dal priechod toľkej múdrosti, koľkej len mohol.

Pre romanticky zmýšľajúcich jedincov by snáď bol uchvacujúci poznatok, že stredovek žičil rytierom, trubadúri roznecovali romantické piesne a ženy potrebovali ochranu silného muža, bez ktorej by nebol možný vydaj. A do všetkého zasahovalo náboženstvo, ach, áno, večne sa vracajúci spor o pravú a čistú vieru dostal v stredoveku ešte drsnejší šat.

Dejiny vyvoleného ľudu: O tom, ako prekvitala sexuálna neviazanosť a ženy jedli vlastné deti

Židia
Arabský národ sa s vyvoleným ľudom poznal dávno. Cesty sa im skrížili za obdobia prvých civilizácií, oba totiž vynikali v obchodnej taktike, a tak niet divu, že jeden pre druhého neboli neznámou. Vzájomné prepojenie sa znásobilo po vzraste kresťanstva, o čom svedčia dochované materiály. V Medine (a nielen tam), žilo zhruba dvadsať Izraelských kmeňov a spočiatku nebolo možné nájsť nijaký problém.

Mohamed
Z Arabského spoločenstva povstal muž menom Mohamed, ktorého si dejiny veľmi dobre pamätajú. Prehlásil sa za proroka a počúvajúcich oboznámil s bohom Alahom, pričom do prejavov vniesol vášeň a skalopevnú istotu o pravde. Jeho naivná predstava viedla k presvedčeniu, že sa mu podarí vytvoriť monoteistické náboženstvo, ktoré by uznával celučičký svet. Uvedomoval si, pravdaže, že to nebude ľahké, a tak si zacielil, že najskôr si získa dôveru tamojších Izraelitov.

Na jeho veľké prekvapenie, narazil na tvrdý odpor, nerátal s tým, že Bohom vybraný ľud si bude i naďalej chcieť ponechať vlastnú vieru a nedá sa zneistiť, akokoľvek prezieravú taktiku by použil. Keď teda zistil, že mu vyhovené nebude, moslimské náboženstvo trochu poopravil. Kým predtým zásady formuloval tak, aby boli podobné, ak nie rovnaké ako tie vychádzajúce z Izraela, potom urobil hrubý predel, aby bolo jasné, kto kam patrí.

Symbolom sa stal Korán a islam sa šíril rýchlejšie ako mor, pretože ak niečo ľudí fascinovalo, tak to bola dychtivo prinesená ideológia, v ktorej nechýbala dobrodružstvom podfarbená akcia.
Zaplavil Blízky východ, letel na južné Stredomorie a pokračoval ďalej a ďalej.

Predelená zem
Mohamed si vynútil uplatnenie pravidla, v rámci ktorého sa zem delila la na dar al-Islam, teda územie spravované moslimami a dar al-Harb, územie dočasne vlastnené nemoslimami alebo inak povedané, odporcami, ktorých váhanie ale nemalo pretrvávať naveky. Prehlasoval, že džihád sa má viesť dovtedy, kým sa každá krajina nepodrobí, nech by to vzalo aj tisíc rokov dlhého času.

Voči Židom zaujal neoblomný spor, ktorého následkom bola niekoľkonásobná smrť. Všetkým mužom, ktorých sa jeho hnev týkal, dal verejne sťať hlavu, aby ich správanie a tvrdohlavosť poslúžili ako výstraha. Výnimku dostal iba jeden, ktorý sa v strachu pred zomieraním nakoniec vzdal a prestúpil na požadované vierovyznanie.

Dohoda
O Mohamedovi by sa dalo popísať možné i nemožné, ale pravdou je, že vedel byť aj nesmierne prefíkaný. Všímal si, že hoci sú Židia nepriateľmi bez možnosti odvolania, mohli by mu byť aj užitoční. Premýšľal a premýšľal, až kým sa mu neponúkol jeden nápad.

Tým, ktorí prežili, láskavo daroval život a ustanovil dohodu zvanú dhimma. Na jej základe bolo dovolené dýchať, pokiaľ sa dodrží, čo Mohamed prikáže. Pozostalý ľud si mohol spravovať veci, ak sa nezabúdalo a odvádzala sa polovica zisku priamo do rúk veľkého proroka. Pravda, uzavretá dohoda bola postavená na vratkých nohách, ale aspoň do istej chvíle zabezpečila Židom aké-také postavenie. Niektorým sa výnimočne darilo a zamestnali sa na vysokých postoch. Boli z nich dvorní lekári, vysokí úradníci a naozaj sa zaujímali o vyučovanie arabského jazyka. Navyše priniesli aj iné obohatenie, boli totiž šikovní dovozcovia, takže z jednej strany, z východnej, privážali vzácne koreniny a hodváb a z druhej, západnej, dovliekli otrokov. Nuž, je to tak, že obchod s otrokmi prekvital a takí, čo sa mu venovali, boli naň aj patrične hrdí.

Cestovateľ
Že sa vyvolený národ nemal zle, dosvedčil aj akýsi Benjamin, pozoruhodný stredoveký cestovateľ, ktorý chodil sem aj tam a zapisoval si, čo videl. Navštívil viaceré zmiešané arabsko-židovské mestá a dosvedčil, že spolužitie je na výbornej úrovni.

Koniec
Nič netrvá večne a potvrdilo sa to aj v prípade neistého mieru. Pravda, dalo sa očakávať, že predsa len sa raz pokoj prelomí, ale i tak to zasiahnutých prekvapilo. Izraeliti sa v dobrej viere rozpŕchli na viaceré miesta, ktoré mali pod patronátom vyznávači islamu, a tak sa niekde musela pretrhnúť smršť. Obrat v správaní mali na svedomí predovšetkým fanatici, ktorí odmietali prijať opačný názor, a keď prenikli do Španielska, o rozruch bolo postarané. Židia, ktorí vyznali Alaha, tak urobili, pretože im nad hlavou tancoval meč a potajomky sa i naďalej utiekali k svojmu jedinému Bohu, veď On predsa zasľúbil, že neopustí a nezanechá.

Fanatickí prenasledovatelia ale neboli hlúpi a na podvod prišli, vďaka čomu nepraví moslimovia museli nosiť modrú tuniku s absurdne širokými rukávmi a modrú čiapku v tvare oslieho sedla. Najhoršie sa vodilo tým, čo mali označenie šikla, čo znamenalo, že im boli odobraté všetky občianske práva. Nenávisť teda mala voľný priechod a celý svet sa definitívne rozdelil. Kto si ustrážil vieru a kto nie, to ukázali nadchádzajúce roky.