V stredoveku sa za najväčšiu cnosť považovala múdrosť. Iste, dá sa povedať, že bystrosť je vítaná v ktoromkoľvek storočí a že je nevyhnutným spoločníkom pri menších i zásadnejších rozhodnutiach, ako aj pri výbere spôsobu, ktorým sa pozemský čas uchopí, avšak v dávnych obdobiach to bolo ešte čosi navyše.
Kto sa mohol pochváliť naozaj veľkou a nevídanou múdrosťou, nazýval sa učencom a mal postavenie hodné kráľa. Rešpektoval ho národ, z ktorého pochádzal, ale vedel si získať obľubu aj iných krajov a mravov, vďaka čomu sa aj z nepriateľov stávali priatelia.
Výnimkou v honbe za vedomosťami nebol ani ľud Izraelský, čo potvrdzuje i skutočnosť, že uprostred neho povstal muž vznešených kvalít, ktorý zásadne ovplyvnil dejiny a na zapísanie do nich nepotreboval ani rýchle kone, ani šikovné meče a ani prchkosť.
Maimonides
Volal sa Maimonides a ako už bolo napísané, narodil sa ako príslušník židovského národa. Jeho rodičia ho počali a aj istý čas vychovávali v Španielsku, ale hoc by aj chceli ostať na známom území, dovolené im to nebolo. Plán prekazili moslimskí fanatici, ktorí vtrhli do miest a násilím presviedčali ľudí, že ich viera je pravá a nasilu vtláčaný názor najsprávnejší.
Maimonides teda v sprievode dospelých ušiel, vtedy prekročil ešte len vek 13 rokov. V jeho prípade však neplatí, že musel čakať do zrelej dospelosti či úplnej staroby, aby vzbudzoval záujem a obdiv. Už ako chlapec totiž vynikal a jeho intelekt sa nenechal zahanbiť. Domov napokon našiel v Egypte, tam navštevoval synagógu a spečatil svoj osud.
Najväčšie nešťastie
Maimonides pôsobil ako učenec po otcovi, súčasne však zastával aj povolanie filozofa a lekára. O financie si starosť robiť nemusel, podporoval ho jeho mladší súrodenec Dávid, ktorý so všeličím obchodoval a často za ziskom kade-tade cestoval.
Jedna z plavieb loďou ale spôsobila obrovitánske nešťastie a skončila sa bratovou smrťou. Maimonides sa so stratou pomerne ťažko vyrovnával, dokresľuje to i zachovaná korešpondencia. „Najväčším nešťastím, horším než čokoľvek iné, je pre mňa smrť môjho brata. Zostala mi po ňom iba malá dcérka a vdova. Keď som sa dopočul tú strašnú správu, ochorel som a celý rok som sa nepohol z lôžka. Na pokožke mi vznikol hnisavý vred, trpel som horúčkami aj depresiami. Odvtedy už ubehlo osem rokov, ale stále trúchlim a nikde nenachádzam útechu," napísal učenec a muž, ktorého Izraeliti nazývajú druhým Mojžišom.
História vraví, že časový úsek, počas ktorého sa vraj ani len nepostavil z lôžka, je nanajvýš prehnaný. Bol to síce človek s láskavou povahou a štedrým srdcom, ale pravdou je, že mal vo zvyku zveličovať, najmä pokiaľ šlo o dramatické vykreslenie udalostí.
Súvisiaci článok: Dejiny vyvoleného ľudu: O tom, ako prekvitala sexuálna neviazanosť a ženy jedli vlastné deti
Nikto nevie
Zaujímavé je, že až dodnes sa nevie, ako vyzeral, akú podobu mu Boh dal. Portrét sa síce nakreslil, ale je to len vymyslená predstava, ktorá sa, podľa všetkého, ani trochu nezhoduje s realitou. V spoločnosti nežidovskej sa preslávil najmä ako lekár. Liečil dokonca i moslimov a jeho starostlivosť potreboval i sám sultán.
Hovorievalo sa o ňom, že má schopnosť priniesť zdravie nielen telu, ale aj duši. Niet najmenších pochýb, že odborne posúdil a aj preliečil viaceré psychosomatické ťažkosti, a najmä preto je vnímaný ako predchodca slávneho Sigmunda Freuda.
Maimonides sa k pacientom správal naozaj s postojom, ktorý naznačoval, že mu na nich záleží a je ochotný pomôcť so všetkou vážnosťou a vrúcnosťou. Kým vládal, navštevoval i verejné nemocnice, a ak aj neskôr nevládal, dvere svojho domu dal dokorán otvoriť pre chorých. Tradíciu zachoval až do smrti v roku 1204 a až do posledného výdychu bol k dispozícii, aby počúval a ponúkol danosti uzdravovať.
Prečítajte si tiež: Dejiny vyvoleného ľudu: Keď sa svet definitívne rozdelil na moslimský a nemoslimský
Nebeská akadémia
Čo sa náboženstva či skôr viery v Boha týka, mal vskutku nevšedný pohľad. Bral do úvahy a aj vychádzal z Tóry, ale vmiešaval aj akési vlastné myšlienky. Spísal niekoľko kníh, do ktorých vtesnal stav mysle i srdca.
Keďže sa radil k mudrcom, nie je udivujúce, že jeho vzťah ku knihám bol viac ako len pozitívny. Koniec koncov demonštruje to i jeho citát: „Človek by sa mal správať tak, aby robil česť svojim knihám."
Spájal sa s literatúrou do takej miery, že tvrdil, že nebo je nebeskou akadémiou, v ktorej sa naďalej vzdeláva a číta. Jeho príbeh nie je pozoruhodný z hľadiska bohatého deja, avšak nedá sa uprieť, že mu patrí miesto v stredoveku, a to také, ktoré o ňom píše ako o najvýraznejšej postave tých čias.
V poslaní lekára triumfoval, avšak žiaľ, ktorý nosil on sám a ktorého odpornosť sa dá porovnať s vredom, si vykynožiť nevedel. Ale tak to už raz býva.
Mohlo by vás zaujímať: Dejiny vyvoleného ľudu: Muž, ktorého listy z väzenia zmenili tisíce životov
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies